Biblia v jednej ruke a v druhej sekera. Carrie Nationová rozbíjala bary, aby chránila mužov pred opilstvom

Hoci je len niečo po ôsmej ráno, bary v mestečku Kiowa sú plné štamgastov. Takzvaný suchý zákon síce v americkom štáte Kansas platí už roky a alkohol sa tu smie predávať iba na lekárske účely, nikto to však nerešpektuje. Pije sa nielen tajne, ale aj verejne a úrady nad tým zatvárajú oči.

Nelegálnym podnikom je aj Dobsonov saloon, ku ktorému práve mieri žena oblečená v strohých čiernych šatách. V rukách drží malé papierové balíčky.

„Muži, prišla som vás zachrániť pred osudom opilcov,“ osloví hostí, keď vojde do podniku. Potom sa obráti na majiteľa: „Pán Dobson, minule som ti povedala, aby si toto miesto zatvoril. Neurobil si to. Tak som prišla opäť protestovať. Uhni mi z cesty, nechcem ťa trafiť.“

O pár sekúnd sa v bare ozýva rinčanie skla. Balíčky, ktoré si žena priniesla, sú v papieri zabalené kamene a v jej rukách sa menia na projektily. S presnosťou ostrostrelca nimi triafa fľaše s alkoholom, uložené v regáloch. Keď minie vlastnú muníciu, schmatne z biliardového stola gule a hádže po miestnosti tie.

Ohromený majiteľ stojí ako prikovaný a nezmôže sa na odpor, barman sa zľakol a ušiel, vydesení hostia sa schovávajú pod stolmi. Keď nevítaná hostka dokoná dielo skazy, pokojne odíde.

Volá sa Carrie Nationová a Dobsonov saloon v Kiowe sa 7. júna 1900 stáva prvým terčom jej útoku. No zďaleka nie posledným. Veď nemôže prestať, keď jej sám Boh prikázal, že má bojovať proti opilstvu.

Naštartovala to trpká skúsenosť

Na väčšine fotografií z obdobia, keď ju celé Spojené štáty poznali ako radikálnu aktivistku, má v ruke Bibliu. Ako spomínala v autobiografii, čítala ju odmalička. A hoci to priamo neuviedla, dá sa z jej spomienok dedukovať, že v nej hľadala únik pred komplikovanými pomermi, v ktorých vyrastala.

Caroline Amelia Moorová, ako znelo jej celé, ešte dievčenské meno, prišla na svet v novembri 1846 v štáte Kentucky do rodiny farmára. Viac času než s rodičmi trávila s otrokmi, ktorí pracovali na otcových plantážach. Tí ju aj vychovávali a ako spomínala, s otcom a matkou si smela sadnúť za jeden stôl, až keď bola staršia.

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 77% na dočítanie.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Digitálne predplatné

Získajte prístup ku kompletnému obsahu

KÚPIŤ

Už máte predplatné?
Prihláste sa

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.