Nenávidený kardinál Richelieu. Z Francúzska urobil veľmoc a zo seba najsilnejšieho muža krajiny

Traduje sa, že keď 4. decembra 1642 zomrel, komentoval to pápež Urban VIII. slovami: „Ak existuje Boh, bude sa musieť tento muž pred ním za mnohé veci zodpovedať. Ak náhodou nie je, aspoň mal úspešný život.“

Ťažko povedať, či z úst najvyššieho predstaviteľa katolíckej cirkvi mohli vôbec verejne zaznieť slová spochybňujúce existenciu Boha, ak by ich však aj nevyslovil on, ale niekto iný, sú predošlé vety naozaj výstižnou charakteristikou Armanda-Jeana du Plessis de Richelieu.

História pozná tohto muža skôr pod menom kardinál Richelieu a vďaka tomu, ako ho vo svojich dielach vykreslil o dve storočia neskôr spisovateľ Alexandre Dumas starší, ho pozná najmä ako intrigána. Bola to však jeho skutočná tvár?

Vojenskú kariéru vymenil za cirkevnú

„Nerobí to, čo hovorí, a nehovorí to, čo robí,“ tvrdili jeho nepriatelia. Richelieu, ktorý ako kardinál zastával v cirkevnej hierarchii jednu z najvyšších pozícii, bol asi naozaj viac pragmatickým politikom, než horlivým katolíkom. Takmer dvadsať rokov bol prvým ministrom kráľa Ľudovíta XIII. a viacerí historici o ňom hovoria ako o jednom z vôbec najvýznamnejších európskych politikov 17. storočia. Ktovie, či by sa ním ale stal, keby sa jeho životné osudy uberali stále tak, ako sa začali.

Na svet prišiel v septembri 1585 ako syn veliteľa kráľovskej gardy. Otca si ale veľmi neužil, François du Plessis de Richelieu totiž padol keď mal Armand-Jean iba šesť rokov. I tak sa ale vydal v jeho šľapajach a začal študovať na kráľovskej vojenskej akadémii. Práve zásluhy jeho otca ale napokon spôsobili, že v rozbiehajúcej sa kariére nádejného dôstojníka došlo takpovediac k prehodeniu výhybky.

François du Plessis de Richelieu totiž kedysi dostal za verné služby kráľovi do správy luçonské biskupstvo a niektorý zo synov sa mal postaviť na jeho čelo. Starší Alphonse-Louis to však odmietol a vstúpil do kartuziánskej rehole, a tak sa luçonským biskupom na základe rozhodnutia rodiny musel stať dvadsaťročný Armand-Jean. Nemal síce na zastávanie tohto postu potrebný vek, získal však od pápeža výnimku na vysvätenie a v apríli 1607 sa stal biskupom.

Dobová rytina zobrazujúca zasadnutie generálnych stavov v roku 1614. Práve tam mladý Richelieu získal „vstupenku“ do sveta mocných.
Dobová rytina zobrazujúca zasadnutie generálnych stavov v roku 1614. Práve tam mladý Richelieu získal „vstupenku“ do sveta mocných.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Prvé roky jeho pôsobenia na čele diecézy naznačovali, že sa veľmi rýchlo zmieril s realitou a nemal ani najmenší problém so zmenou vojenskej kariéry za cirkevnú. Ako prvý biskup vo Francúzsku uviedol do praxe závery Tridentského koncilu, dohliadal aby si duchovní dôkladne plnili svoje kazateľské povinnosti a, okrem iného, otvoril aj seminár pre budúcich kňazov.

V roku 1614 Richelieu zamieril do Paríža, kde sa zúčastnil zasadnutia generálnych stavov. Zaujal tam ako pohotový rečník a získal si najmä sympatie Márie Medicejskej, vdovy po zavraždenom kráľovi Henrichovi IV., ktorá v tom čase vládla ako regentka za svojho neplnoletého syna Ľudovíta XIII.. Práve ona uviedla luçonského biskupa na kráľovský dvor.

Síce kardinál, no mocnejší než kráľ

Ambiciózny mladík nepotreboval veľa času na to, aby sa zorientoval v pomeroch, votrel sa do priazne najvplyvnejších ľudí dvora a zakrátko získal miesto v štátnej rade. Tými najvplyvnejšími boli okrem Márie Medicejskej jej dvorná dáma Leonora Galigai s manželom Concinom Concinim. Keď sa potom Ľudovít ich intrigám vzoprel, matku vyhnal, Conciniho dal zabiť a jeho ženu popraviť, vyzeralo to, že zle-nedobre skončí aj Richelieu. O miesto v štátnej rade skutočne prišiel a kráľa ho vyhnal do Avignonu, no netrvalo to dlho. Vďaka úlohe prostredníka, ktorú zohral pri zmierení kráľa s matkou, sa k dvoru smel opäť vrátiť.

A nielen to. Ako 37-ročný sa vďaka intervencii Márie Medicejskej u pápeža stal kardinálom a opäť zasadol aj v štátnej rade, nehovoriac o tom, že u Ľudovíta XIII. si získaval čoraz väčšiu priazeň. Samozrejme, že to využil. Intrigami dosiahol odvolanie prvého ministra Charlesa de La Vieuvillea z funkcie a zaujal ju on sám.

V spore medzi Máriou Medicejskou a kardinálom sa kráľ Ľudovit XIII. rozhodol podržať svojho ministra a matka musela odísť do exilu.
V spore medzi Máriou Medicejskou a kardinálom sa kráľ Ľudovit XIII. rozhodol podržať svojho ministra a matka musela odísť do exilu.
Zdroj: Wikimedia Commons

​„Mojím prvým cieľom bol vždy majestát kráľa a druhým veľkosť kráľovstva,“ vyhlásil raz kardinál Richelieu, ktorý sa pri Ľudovítovi XIII. a jeho matke stal tretím najmocnejším človekom Francúzska. Cirkevné záležitosti sa preňho stali druhoradými a na prvom mieste sa ocitla politika.

​Lenže to sa nepáčilo Márii Medicejskej. Jednak preto, že úmerne s rastom jeho moci klesá jej vplyv, nehovoriac o tom, že sa začal spájať s jej protivníkmi. Do konfliktu sa dostali, aj keď priviedla svojmu synovi za nevestu princeznú Annu Rakúsku. Richelieu sa totiž snažil práve čo najviac oslabiť európsku hegemóniu Habsburgovcov, a toto mu vôbec nehralo do karát.

„Buď pôjde on, alebo ja!“ postavila Mária Medicejská svojho syna pred neľahké rozhodnutie, netušiac, že Ľudovít sa rozhodne podržať kardinála. Matke oznámi, že chce, aby ako jeho verný a oddaný služobník naďalej spravoval štátne záležitosti, a tak musí nielen dvor, ale napokon aj krajinu opustiť ona. A Richelieu si postupne vybudoval také postavenie, že nie Ľudovít XIII., ale práve on bol faktickým vládcom krajiny.

Bože, ochraňuj ma pred priateľmi

Jeho ideou bolo urobiť z Francúzska naozaj európsku veľmoc číslo jedna. Bolo mu jasné, že sa to bude zbytočne usilovať, ak sa krajina nezbaví vnútorných rozporov. Vyslal teda do jednotlivých oblastí svojich komisárov, ktorí tam začali uplatňovať kráľovskú moc, zákony a vyberať dane. Nesmeli pritom brať ohľad na žiadne privilégia, z ktorých rôzne samostatné lokálne orgány či súdy odvodzovali svoje právomoci. Prinieslo to ovocie a aj takýmito krokmi Richelieu dokázal vytvoriť z Francúzska centralizovaný štát.

Z rovnakého dôvodu sa chcel vysporiadať s odporom hugenotov, ktorých poslednou baštou bol prístav La Rochelle. Z pozície hlavného veliteľa, ktorú mu kráľ zveril, prikázal v roku 1627 mesto obliehať. Na mori dal dokonca postaviť mohutnú hrádzu, ktorá mala zabrániť anglickým lodiam, aby vzbúrencov podporovali. Výsledok? Na jeseň toho istého roku sa La Rochelle vzdalo.

Kardinál Richelieu ako hrdina od La Rochelle na obraze Henriho-Paula Motta z roku 1881.
Kardinál Richelieu ako hrdina od La Rochelle na obraze Henriho-Paula Motta z roku 1881.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Paradoxne, kým doma odpor protestantov zlomil, na medzinárodnej scéne ich podporoval. Konkrétne Švédsko počas tridsaťročnej vojny. Opäť za tým ale netreba hľadať nič iné, ako záujem štátu, ktorý zvonku ohrozovala vzrastajúca moc najmä španielskych Habsburgovcov. Vestfálskeho mieru sa už síce kardinál Richelieu nedožil, no práve vďaka jeho diplomacii a politike Francúzsko v tridsaťročnej vojne zaznamenalo územné zisky a vyšlo z nej ako jeden z víťazov.

„Bože, ochraňuj ma pred priateľmi, s nepriateľmi si poradím sám,“ tvrdil vraj Richelieu. A skutočne, postaviť sa proti všemocnému prvému ministrovi znamenalo podpíliť si pod sebou konár, o čom sa napokon presvedčila aj kráľova matka. Napriek tomu sa o to mnohí pokúsili. Hoci bol v tom čase vo Francúzsku málokto tak nenávidený, ako práve kardinál, žiadny z komplotov, ktorých cieľom bolo zbaviť ho moci, prípadne odstrániť, nevyšiel.

Politicky bol veľmi silný, to sa však nedá povedať o jeho zdravotnej kondícii. Dlhodobo trpel viacerými neduhmi, najmä migrénou, s pribúdajúcimi rokmi mu život komplikovali aj recidivujúce horúčky, bolestivé močenie, čo bol následok kvapavky prekonanej v mladosti, liečili mu črevnú tuberkulózu, podchvíľou vykašliaval krv. Tušil, že sa blíži koniec, a preto si ešte v roku 1640 vybral svojho nástupcu - kardinála Julesa Mazarina.

„Nechávam po sebe kráľovstvo, ktoré je na vrchole svojej slávy, akú nikdy predtým nepoznalo,“ vyhlásil kardinál Richelieu krátko predtým, ako vo veku 57 rokov naposledy vydýchol. Priam kráľovské slová, ale čo iné by sa dalo čakať od od muža, ktorý nielenže pozdvihol Francúzsko k nebývalej veľkosti, ale významne ovplyvnil aj európske dejiny a bol si toho vedomý.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.