Rytieri chceli slabšieho protivníka zmiesť z povrchu zemského, ten ich nakoniec zmasakroval

V rokoch 1337 až 1453 prebiehala medzi Anglickom a Francúzskom storočná vojna. Trvala síce v skutočnosti 116 rokov, prerušovali ju ale prímeria a obdobia relatívneho pokoja.

Angličanom išlo v tomto dlhotrvajúcom konflikte o uplatnenie nároku na francúzsky trón. Vyhlasovateľom bol anglický kráľ Eduard III. Problémy sa však ťahali už od 11. storočia, keď sa anglickým kráľom stal normanský vojvoda Viliam I. Dobyvateľ a práve tým sa súčasťou Anglicka stala aj Normandia. Odvtedy se tieto dve kráľovstvá stali protivníkmi a dochádzalo medzi nimi k potýčkam a bojom, predovšetkým o anglické dŕžavy na území dnešného Francúzska.

1415: Invázia do Normandie

S postupujúcou jeseňou roku 1415 sa blížil aj koniec dlhšieho obdobia relatívneho pokoja medzi bojujúcim Anglickom a Francúzskom. Ešte pred týmto útlmom sa Francúzom podarilo čiastočne vytlačiť z kontinentu Angličanov, ktorým tak zostali už iba Bayonne, Bordeaux, Brest, Cherbourg a Calais. Tento útlm si však nesmieme idealizovať, namiesto vzájomného boja museli obe kráľovstvá riešiť vnútorné problémy v podobe nepokojov a revolt.

Od roku 1413 vládol Anglicku Henrich V. Keď si v roku 1414 urobil doma poriadok potlačením lollardského povstania, ktoré ešte ani nevypuklo, rozhodol sa zamieriť do Francúzska. Invázne loďstvo dorazilo k brehom Normandie 14. augusta 1415. Otázkou zostáva, a na veky zostane, počet použitých lodí. Odhady sa pohybujú od 300 do 1 500. Analytici, porovnávajúci ďalšiu a lepšie zdokumentovanú prepravu anglického vojska o dva roky neskôr, odhadujú silu invázneho loďstva použitého v roku 1415 na 700 plavidiel.

Z nich sa na breh v ústí rieky Seiny vylodilo viac než 10-tisíc mužov, z ktorých bolo až osemtisíc lukostrelcov. Tu je treba poznamenať, že anglickí lukostrelci boli dobre vybavení aj zbraňami pre boj zblízka, takže aj keď sa masy vojsk dostali do priameho kontaktu, práca sa pre nich zďaleka nekončila. A okrem bojovníkov prišli aj zástupcovia potrebných služieb, ako mäsiari, ránhojiči, kapláni a v naozaj poslednom rade aj 15 básnikov hrdinskej a rytierskej epiky. K tomu treba ešte pripočítať kone, nejaký proviant a vojenský materiál, vrátane niekoľkých kanónov.

Anglický kráľ Henrich V.
Anglický kráľ Henrich V.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Henrich najprv dobyl blízke mesto Herfleur. Mesto malo silný hradobný systém, a tak aj s neveľkou vojenskou posádkou, dokázalo silným dobyvateľov odolávať dlhšie ako mesiac. Bolo ostreľované delami a vrhacími strojmi a jeho obrana bola zlomená 22. septembra 1415. Väčší podiel na stratách dobyvateľov nemali obrancovia, ale dyzentéria vyčíňajúca v tábore. Obliehatelia totiž pili rizikovú vodu z rieky tečúcej pod hradbami, z ktorých tam samozrejme padalo všeličo.

V Herfleure nechal Henrich posádku v počte asi 1 500 mužov. S ostatnými sa vydal opäť na cestu. Sily to boli relatívne malé, na dobýjanie Francúzska nepostačujúce. Nemohol sa s nimi púšťať do nejakých väčších akcií. Mieril teda do Calais, ktoré v tom čase Angličanom patrilo, a tam chcel prezimovať. Domov sa vrátiť nemohol, pretože lode medzitým už dávno odplávali.Napokon, ani mu nepatrili, niektoré boli prenajaté, napríklad z Dánska, majitelia iných zase boli silou donútení ich pre toto dobrodružstvo nezištne poskytnúť.

Mrzutí Angličania, veselí Francúzi

Vyhladovaní, unavení a črevnými problémami sužovaní Angličania putovali nevľúdnou jesennou krajinou smerom ku Calais. Medzitým sa na nich už pomaly pripravovalo silné francúzske vojsko.

Niektorí z francúzskych rytierov navrhovali, aby sa ťaženia proti putujúcemu Henrichovi zúčastnil aj ich kráľ Karol VI.,prezývaný Šialený. Tento plán ale neprešiel, lebo ako je známe, Karol trpel duševnou chorobou, ktorá bola pre podobné dobrodružstvo limitujúcim faktorom. Jeho účasť mala byť síce symbolická, ale ustrážte ho v takom zmätku. V poli by mohol narobiť viac škody než osohu. Nakoniec túto činnosť aj tak pri boji prevzala väčšina francúzskych urodzených pánov, ako uvidíme neskôr.

Keď 24. októbra dorazil Henrich so svojimi mužmi do Blangy (dnes Blangy-sur-Ternoise), predsunuté oddiely pri výstupe na svah severne od tohto sídla náhle zbadali mohutné prúdy francúzskeho vojska postupujúce údolím riečky Ternoise od Saint Pol. Henrichovi bolo jasné, že už nemá veľký význam svojich vojakov unavovať ďalším pochodom (zďaleka nie všetci mali kone), pretože šanca odpútať sa od francúzskych rytierov plných síl tu nebola.

Angličania sa rozložili na vyvýšenine pri malej dedinke Maisoncelle, medzi Blangy a dedinou Azincourt, ktorá potom dala bitke meno. Pás poľnohospodárskej pôdy okolo cesty vedúcej z Blangy do Calais bol v tých miestach z oboch strán ohraničený lesmi. Prv ako sa Henrich uložil spať, prepustil zajatcov, aby mu počas blížiacej sa bitky neprekážali a neškodili. Tí mu naopak museli sľúbiť, že ak bitku vyhrá, zase sa poslušne vrátia.

Francúzi o Henrichovi vedeli, ale keďže sa už schyľovalo k večeru, rozhodli sa s bitkou počkať do druhého dňa. Usadili sa v dedinách okolo anglického tábora, aby Henrichovi náhodou nenapadlo v noci odísť.

Ráno 25. októbra 1415 sa nikomu z Angličanov nevstávalo dobre. Všetci si uvedomovali presilu nepriateľa i jeho lepšiu momentálnu zdravotnú kondíciu. Ani počasie im náladu nezlepšilo. Vytrvalý nočný dážď zapríčinil, že nikto nevstával suchý. Muži hľadali útechu pri hromadnej rannej omši a potom sa začali pripravovať na boj.

Omša v anglickom tábore pred bitkou pri Azincourte.
Omša v anglickom tábore pred bitkou pri Azincourte.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Oveľa lepšia nálada vládla u Francúzov. Boli odpočinutí, najedení a istí si svojim víťazstvom. Jediné, čo im mohlo trochu kaziť náladu, bolo spomínané počasie. Teraz to ešte nevedeli, ale práve dážď a rozmočená pôda, se im mali v ten deň škaredo vypomstiť.

Angličania zoradili svoje vojsko na vyvýšenine, kde prečkali predošlú noc. Ich počty sú vyčíslené v rozmedzí od štyroch tisícok do 15-tisíc mužov. Vzhľadom na udávaný počet vojakov pri vylodení a následné straty budú bližšie pravde asi tie nižšie odhady. Druhá strana zaujala pozíciu na úrovni dediny Azincourt, počty mužov sa udávajú v neskutočnom rozpätí od 10- do 200-tisíc. Moderné odhady uvádzajú 12- až 36-tisíc mužov. V každom prípade faktom zostáva, že Francúzi mali výraznú až niekoľkonásobnú prevahu.

Nevedeli sa dočkať ľahkého víťazstva

Bitka sa teda bude odohrávať na už spomínanom páse poľnohospodárskej pôdy medzi lesmi. Henrich vyčkával na svojej vyššej pozícii, pre obranu v tejto situácii viac urobiť nemohol. Jeho strelci z dlhých lukov zaujali trojuholníkové formácie, medzi nimi stáli útvary peších zbrojnošov.

Francúzsky veliteľ Karol z Albretu by najradšej bitku ešte odložil. Vedel, že čas hrá v jeho prospech. Angličania by strácali sily už len tým, že by bez zásob potravín nečinne sedeli na paseke. Urodzení páni v jeho vojsku však boli netrpezliví, chceli sa už-už vrhnúť do bitky. Preto zlyhal aj veliteľov plán, podľa ktorého mali stred formácie tvoriť rytieri na koňoch, po ich bokoch peší rytieri a pred nimi mali v prvej fáze bitky zaujať pozície strelci z kuší. Na krídlach celej tejto formácie mali byť húfy tvorené pomocníkmi rytierov na najlepších koňoch. Ich úloha mala byť rozhodujúca, mali zaútočiť ako prví a zahryznúť sa do bokov Henrichovej zostavy.

V hlave to mal francúzsky veliteľ usporiadané dobre, ale keď došlo na vec, utvoril obvyklú trojlíniovú formáciu: predvoj, jadro a zadný voj. Všetko urodzené panstvo sa nahrnulo do predvoja, pretože si nik nechcel nechať ujsť ľahké víťazstvo. A ako sa natlačilo týchto, podľa odhadov až osemtisíc rytierov dopredu, vytlačili dozadu strelcov z kuší, ktorí tak boli v podstate zbytoční. A zadným vojom, tvoreným pomocníkmi (tí mali zostať blízko svojich pánov a pomáhať im v boji, ale skrátka sa tam nezmestili), neurodzenými bojovníkmi a žoldniermi, nemal kto veliť. Každý rytier chcel byť pri Angličanoch ako prvý.

Bitke pri Azincourte sa venovali aj stredoveké kroniky. Táto ukážka je z francúzskej, z konca 15. storočia.
Bitke pri Azincourte sa venovali aj stredoveké kroniky. Táto ukážka je z francúzskej, z konca 15. storočia.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Medzitým Henrich pred svojimi bojovníkmi predniesol bojovú reč a nezabudol zdôrazniť, že Francúzi každému zajatému lukostrelcovi odseknú tri prsty. Čo samozrejme nebola pravda, ale bojové nasadenie strelcov to zvýšilo.

Čierny deň francúzskeho rytierstva

Potom dlho nechápajúci Angličania sledovali, čo sa to deje dolu za manévre. Začali zostupovať nepriateľovi v ústrety, ešte kým sa dokázal vôbec zoradiť. Keď boli vo vzdialenosti asi 250 metrov, začali lukostrelci posielať na prekvapených Francúzov jednu salvu šípov za druhou.

Rytieri na koňoch vyrazili proti lukostrelcom, aby ich zmietli z povrchu zemského. Lenže predchádzajúci dážď rozbahnil pole tak, že kone, ale aj peší rytieri, sa terénom pohybovali veľmi ťažko. A pre skúseného lukostrelca nie je rozdiel, či triafa stojaci alebo pomaly sa pohybujúci cieľ. Rytieri padali jeden za druhým.

Ale sú aj iné výklady, podľa ktorých sa význam dlhých lukov v tejto bitke preceňuje. Podľa nich sa väčšina rytierov dostala až k strelcom a títo ľahkí vojaci ich opäť masakrovali kvôli ich nepohyblivosti v hlbokom blate, tentokrát ale dýkami, sekerkami a inými zbraňami pre boj zblízka. Či tak alebo onak, dlhé luky možno až takú dôležitú úlohu pri tejto bitke nezohrali, ale lukostrelci určite áno. Bol to masaker, čierny deň francúzskeho rytierstva.

Ďalším veľkým nešťastím, okrem stavu pôdy, bol úzky priestor bojiska ohraničený lesným porastom. Už ten sám osebe znemožňoval zmysluplné manévrovanie útočníka aj v suchom počasí. V každom prípade prostredie bojiska bolo veľkou výhodou ľahších Angličanov.

Bitka pri Azincourte na miniatúre z 15. storočia.
Bitka pri Azincourte na miniatúre z 15. storočia.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Mohutný predvoj z urodzených hláv prestal existovať. Do podobnej nezávideniahodnej situácie sa pod náporom protivníka dostávala aj stredová línia. A tí ďalší muži už nemali šancu výsledok bitky zvrátiť, mnohí boli navyše bez akéhokoľvek velenia bezradní. Boj sa končil.

​Najlepšie z porazených dopadli tí, ktorým sa podarilo ujsť. Zranených nečakal pekný osud, tých ťažšie zranených dorážali, dokonca aj vlastní. A potom tu boli zajatci, ich situácia sa zväčša časom riešila formou výkupného, a tak boli relatívne spokojní. Lenže tak to fungovalo v predošlých bitkách. Tu sa však krátko po boji rozšírila zvesť, že ďalšie čerstvé francúzske sily dorazili do oblasti a chystajú sa zaútočiť. Henrich teda prikázal väčšinu zajatcov rýchlo zabiť. Nažive mali zostať iba tí urodzení, kde prípadná výška výkupného stála za riziko, aby si ich pri útoku ponechali. Táto tragédia bola zbytočná, žiadny nepriateľ sa neblížil.

Celkový počet mŕtvych v bitke u Azincourte sa vyčísľuje na strane porazených od šesťtisíc do 10-tisíc mužov, na strane víťazov malo padnúť 200 až 600 mužov.