Jeden z najlepších obchodov histórie sa podaril USA pred 150 rokmi, keď od Ruska kúpili Aljašku. Jej územie bolo Spojeným štátom oficiálne odovzdané 18. októbra 1867, pričom zmluva sa podpísala ešte v marci toho istého roka.
Za Aljašku, o ktorej sa vtipkovalo ako o „chladničke“ či „hore ľadu“, zaplatili USA 7,2 milióna dolárov (dnes by to bolo po prepočte asi 123 miliónov). Územie ich tak stálo asi polovicu z toho, čo dali Francúzsku začiatkom 19. storočia za Louisianu. Napriek tomu, keď sa bežní Američania dozvedeli, koľko ich vláda za Aljašku zaplatila, mnohých išlo od hnevu roztrhnúť.
Naopak, Rusi boli vtedy presvedčení, že urobili výborný obchod. Veď za milióny dolárov predali niečo, o čom si mysleli, že im to Amerika chce aj tak zobrať, nehovoriac o tom, že Aljaška pre nich nemala v tom čase veľkú cenu. Podobných území mali niekoľko, navyše, do tohto odľahlého kúta bol pre nich problém sa vôbec dostať. List odoslaný z Petrohradu tam vraj išiel dva roky a ak tam poslali rýchleho posla, cesta mu v lepšom prípade trvala päť mesiacov.
S Ruskou Amerikou, ako vtedy Aljašku označovali, susedila Kanada, čiže britská kolónia. A s Britániou nemalo Rusko v tom čase dobré vzťahy. Kvôli konfliktu na Kryme boli vo vojnovom stave, a Rusi si ľahko spočítali, že keby Briti chceli, bez mihnutia oka Aljašku obsadia a oni nezmôžu vôbec nič.
To sa síce napokon nestalo, no takéto riziko stále viselo vo vzduchu. Navyše, po porážke na Kryme v roku 1856 chýbali Rusom financie a starosť o akési územie na severe Ameriky bolo to posledné, čo ich zaujímalo. A keď ešte aj Američania vyhlasovali, že celý kontinent vlastne patrí im, navrhli cárovi Alexandrovi II. jeho poradcovia pragmatické riešenie: Čo keby sme im to pre nás bezcenné územie predali. Zbavíme sa ho, zarobíme na tom a ešte dáme aj po nose Britom, pretože ich územie sa tak ocitne medzi dvoma časťami USA.
Cárovi sa to pozdávalo, aj Američanov ponuka oslovila, a tak obe strany začali predbežne rokovať. Kým sa však stihli k niečomu konkrétnemu dopracovať, bola tu vojna. Tentokrát americká občianska. A tak sa potenciálny obchod musel odložiť.
Rusi sa k nemu vrátili začiatkom roku 1867 a jeho sprostredkovaním bol poverený ich vyslanec barón Eduard de Stoeckl. Keď si 29. marca toho roku sadol za rokovací stôl s americkým ministrom zahraničných vecí Williamom Sewardom, v podstate sa zhodli, že záujem je obojstranný. Rusi sa chcú Aljašky zbaviť, Američania o ňu majú záujem. Zostávalo teda iba doladiť presné podmienky obchodu. Stihli to ešte v priebehu noci a o štvrtej ráno 30. marca 1867 podpísali zmluvu, podľa ktorej Spojené štáty od Ruska predmetné územie odkupujú, za cenu 7 miliónov 200 tisíc dolárov. Rozmenené na drobné to znamenalo, že USA dali dva centy za aker, alebo, aby sme sa pohybovali v metrickej sústave, 4,74 dolára za štvorcový kilometer.
Celkom slušná cena za takýto „pozemok“, nie? Nehovoriac o tom, že spokojní boli Rusi i Američania. Vlastne, v tom druhom prípade nie všetci. Nemalá časť americkej verejnosti zmluvu kritizovala a noviny písali o „Sewardovom bláznovstve“, či o „záhrade pre polárne medvede“, za ktorú vláda vyhodila sedem miliónov. Zakrátko sa ale podobné vášne upokojili a aj kritici pochopili, že pre USA ide o výhodný obchod. Definitívne sa to potvrdilo v roku 1896, keď sa v týchto končinách podarilo objaviť náleziská zlata.
Hoci je už dnes zlatá horúčka dávnou minulosťou, Aljaška, ktorá bola dlhé roky americkým dištriktom a v januári 1959 sa oficiálne stala 49. štátom USA, stále ukrýva ohromné nerastné bohatstvo, okrem iného ropu. Investícia do tohto územia sa tak Spojeným štátom už mnohonásobne vrátila.