Tomáš Baťa dostal na začiatku kariéry príučku, ktorá ho naučila pokore

​​Stal sa jedným zo symbolov predvojnového československého hospodárstva a úspešného podnikania nielen doma, ale aj v zahraničí. Hoci pri vyslovení mena Tomáš Baťa možno človeku ako prvé napadnú topánky, jeho podnikateľský diapazón bol oveľa širší a zahŕňal aj v tom čase ešte nie celkom samozrejmé veci, ako vzdelávanie mládeže či nadštandardnú starostlivosť o zamestnancov.

Pri spätnom pohľade na to, čo sa mu podarilo vybudovať, vyznievajú až prorocky slová jeho otca. Tiež bol obuvník a vyriekol ich, keď na jarmoku jeho topánky nešli na odbyt a ostatní si ho pre to doberali. „Ja možno neurobím dieru do sveta, ale pamätajte si, že moji synovia raz budú mať vlastnú továreň, s komínom ešte vyšším, ako je tamten,“ povedal hrdo, ukazujúc pritom na komín neďalekého cukrovaru.

Svedkom scény bol vtedy aj Tomáš, tretí z jeho desiatich potomkov a zároveň najmladší syn z prvého manželstva. Často aj po rokoch na ňu spomínal, najmä vraj preto, že sa v tej chvíli cítil trápne.

Lekcia z pokory

Mal osemnásť, keď si s najstarším bratom Antonínom a sestrou Annou v Zlíne spolu otvorili prvú obuvnícku dielňu. Hoci bol najšikovnejší, nemohol stáť na jej čele, pretože podľa vtedajších zákonov ešte nebol plnoletý. Živnostenský list bol teda napísaný na Antonína, firma však z väčšej časti stála na Tomášovi, ktorý už od pätnástich rokov zbieral skúsenosti vo Viedni a v Prahe. Topánky vedel nielen šiť, ale dokázal ich aj dobre predať a stále ho hnala vpred túžba nezostávať na mieste a byť minimálne krok pred konkurenciou. Aj vďaka tomu sa ich malá firma postupne rozrastala a po roku mali päťdesiat zamestnancov.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že všetko išlo ako po masle, no malo to aj druhú stránku. Osemnásťročný Tomáš Baťa bol iný, než neskorší úspešný podnikateľ Tomáš Baťa.

„Mladí ľudía v tomto veku nepotrebujú veľa peňazí na to, aby sa cítili bohatí a my sme si užívali svoje bohatstvo v plnej miere. Dodržali sme síce sľub, ktorý sme dali otcovi, že nebudeme fajčiť a piť, ale slobodu sme využili na mrhanie svojím časom. Rozvíjali sme čulé styky s lepšou spoločnosťou a aj sme sa hanbili za to, že sme iba obuvníci. Do práce sme chodili v nedeľných oblekoch, počas dňa sme sa s bratom neraz hádali, kto má robiť panskú a kto nepanskú prácu, popoludní sme v kaviarni hrali biliard a večer sme išli na malý pohár piva do lepšej spoločnosti,“ spomínal na obdobie po osamostatnení sa.

Baťa ale veľmi rýchlo dostal od života príučku, ktorá ho naučila pokore.

„Naša ročná samostatnosť sa skončila stratou celého vloženého kapitálu 800 zlatých a okrem toho sme minuli aj 8-tisíc zlatých od našich veriteľov. Došlo na žaloby, i na exekúcie. Za všetok tovar, ktorý bol celým naším majetkom, som v záložni dostal 800 zlatých a vyplatil som aspoň časť veriteľov. Prestal som chodiť do panskej spoločnosti a mal som viac času premýšľať o živote. Počítal som, koľko zarobím, keď každú voľnú chvíľu využijem na prácu, hoci aj na tú dovtedy opovrhovanú robotnícku, nepanskú. A čoskoro si ma práca podrobila. Vtedy sa začalo všetko požehnanie môjho života. Pokuta, ktorú som dal svojmu telu a svojmu životu v podobe práce a odriekania za ľahkomyseľnosť prvého roku našej samostatnosti, bola mi zárukou, že už nikdy v mojom živote sa nič podobné nebude opakovať.“

Zdroj: batastory.net

​Do toho prišiel ďalší zásah. Antonín narukoval a všetko zostalo na Tomášových pleciach. Musel sa starať nielen o výrobu, ale aj o získavanie zákaziek, dodávky materiálu, kontrolu hotových výrobkov, ich odbyt, vybavovanie úverov, splácanie dlžôb a mnoho ďalších vecí. Zvládal to, podarilo sa mu odvrátiť aj hroziaci bankrot, keď sa dozvedel, že brat tajne podpísal 20-tisícovú zmenku. Firme opäť hrozil krach, a tak Tomáš zobral dlh na seba a postupne ho splatil. Ako podnikateľ si tým získal dôveru a povesť čestného obchodníka.

Z ťažkostí sa nielen dostal, ale po necelých dvoch rokoch bola firma zisková. Významne sa na tom podpísal jeho neobvyklý ťah. Začal vyrábať topánky, aké predtým nikto nerobil - z plátna. Kožená bola iba špička a podošva. Na takzvané baťovky sa ľudia najprv pozerali nedôverčivo, no rýchlo pochopili, že ich kúpa sa im vyplatí. Majiteľovi síce vydržali len asi rok, ale Baťa to vôbec netajil, navyše rozhodujúca bola pre zákazníkov cena - boli totiž o tri štvrtiny lacnejšie než bežné kožené topánky.

Vedel čo chce a ako to dosiahne

Začiatok 20. storočia sa vo firme súrodencov Baťovcov niesol v znamení veľkých zmien. Anna si založila rodinu a spoločný podnik opustila. Bratia ju vyplatili a pokračovali v podnikaní sami, pričom uzatvorili zmluvu, v ktorej Antonín uznal, že pri rozhodovaní bude mať posledné slovo vždy jeho brat.

Dôležitý krok vpred urobili po Tomášovej návšteve nemeckého Frankfurtu, kde prvýkrát na vlastné oči videl strojovú výrobu obuvi. Na nákup takýchto zariadení síce nemali prostriedky, kúpil však aspoň niekoľko jednoduchých strojov. No a o pár rokov neskôr zriadil popri obuvníckej výrobe aj zámočnícku dielňu. Vďaka tomu už neboli odkázaní na sprostredkovateľov a napríklad opravy strojov, či výrobu prípravkov si zabezpečovali sami. V novej prevádzke sa objavil prvý parný stroj a nechýbal ani továrenský komín. Otcovo proroctvo sa začalo napĺňať.

Ďalšia, už trojpodlažná výrobná budova, k továrni pribudla po Tomášovej návšteve Spojených štátov amerických. Strávil tam niekoľko mesiacov a išlo o mimoriadne cennú skúsenosť.

„V strojoch a v organizácii výroby nenašiel som v Amerike veľa nového. Zručnosť robotníkov ale bola ohromná. Dosahovali desaťkrát vyššie výkony, než ľudia u nás. Preto som v továrni pracoval ako robotník, uvedomujúc si, že je zbytočné niečo ľuďom vysvetľovať, keď im to nemôžete ukázať. A chcel som aj na vlastnom tele pocítiť, akú záťaž takéto vysoké výkony obnášajú,“ spomínal neskôr.

Poriadny úder dostal

Nedozvedeli ste sa všetko?

Tento článok je exkluzívnym obsahom Hospodárskych novín. Pokiaľ chcete získať neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu hnonline.sk, predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov.