Tomáš Baťa dostal na začiatku kariéry príučku, ktorá ho naučila pokore

​​Stal sa jedným zo symbolov predvojnového československého hospodárstva a úspešného podnikania nielen doma, ale aj v zahraničí. Hoci pri vyslovení mena Tomáš Baťa možno človeku ako prvé napadnú topánky, jeho podnikateľský diapazón bol oveľa širší a zahŕňal aj v tom čase ešte nie celkom samozrejmé veci, ako vzdelávanie mládeže či nadštandardnú starostlivosť o zamestnancov.

Pri spätnom pohľade na to, čo sa mu podarilo vybudovať, vyznievajú až prorocky slová jeho otca. Tiež bol obuvník a vyriekol ich, keď na jarmoku jeho topánky nešli na odbyt a ostatní si ho pre to doberali. „Ja možno neurobím dieru do sveta, ale pamätajte si, že moji synovia raz budú mať vlastnú továreň, s komínom ešte vyšším, ako je tamten,“ povedal hrdo, ukazujúc pritom na komín neďalekého cukrovaru.

Svedkom scény bol vtedy aj Tomáš, tretí z jeho desiatich potomkov a zároveň najmladší syn z prvého manželstva. Často aj po rokoch na ňu spomínal, najmä vraj preto, že sa v tej chvíli cítil trápne.

Lekcia z pokory

Mal osemnásť, keď si s najstarším bratom Antonínom a sestrou Annou v Zlíne spolu otvorili prvú obuvnícku dielňu. Hoci bol najšikovnejší, nemohol stáť na jej čele, pretože podľa vtedajších zákonov ešte nebol plnoletý. Živnostenský list bol teda napísaný na Antonína, firma však z väčšej časti stála na Tomášovi, ktorý už od pätnástich rokov zbieral skúsenosti vo Viedni a v Prahe. Topánky vedel nielen šiť, ale dokázal ich aj dobre predať a stále ho hnala vpred túžba nezostávať na mieste a byť minimálne krok pred konkurenciou. Aj vďaka tomu sa ich malá firma postupne rozrastala a po roku mali päťdesiat zamestnancov.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že všetko išlo ako po masle, no malo to aj druhú stránku. Osemnásťročný Tomáš Baťa bol iný, než neskorší úspešný podnikateľ Tomáš Baťa.

„Mladí ľudía v tomto veku nepotrebujú veľa peňazí na to, aby sa cítili bohatí a my sme si užívali svoje bohatstvo v plnej miere. Dodržali sme síce sľub, ktorý sme dali otcovi, že nebudeme fajčiť a piť, ale slobodu sme využili na mrhanie svojím časom. Rozvíjali sme čulé styky s lepšou spoločnosťou a aj sme sa hanbili za to, že sme iba obuvníci. Do práce sme chodili v nedeľných oblekoch, počas dňa sme sa s bratom neraz hádali, kto má robiť panskú a kto nepanskú prácu, popoludní sme v kaviarni hrali biliard a večer sme išli na malý pohár piva do lepšej spoločnosti,“ spomínal na obdobie po osamostatnení sa.

Baťa ale veľmi rýchlo dostal od života príučku, ktorá ho naučila pokore.

„Naša ročná samostatnosť sa skončila stratou celého vloženého kapitálu 800 zlatých a okrem toho sme minuli aj 8-tisíc zlatých od našich veriteľov. Došlo na žaloby, i na exekúcie. Za všetok tovar, ktorý bol celým naším majetkom, som v záložni dostal 800 zlatých a vyplatil som aspoň časť veriteľov. Prestal som chodiť do panskej spoločnosti a mal som viac času premýšľať o živote. Počítal som, koľko zarobím, keď každú voľnú chvíľu využijem na prácu, hoci aj na tú dovtedy opovrhovanú robotnícku, nepanskú. A čoskoro si ma práca podrobila. Vtedy sa začalo všetko požehnanie môjho života. Pokuta, ktorú som dal svojmu telu a svojmu životu v podobe práce a odriekania za ľahkomyseľnosť prvého roku našej samostatnosti, bola mi zárukou, že už nikdy v mojom živote sa nič podobné

Nedozvedeli ste sa všetko?

Predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov a získajte neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu s ktorým vám nič neunikne.

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.