Bol jedným z najväčších politikov modernej doby. Podstatnou mierou sa podieľal na zjednotení Nemecka a vzniku druhej Nemeckej ríše, ktorá prežila prvú svetovú vojnu a zanikla až po nástupe fašizmu. Jeho nekompromisný prístup a autoritatívny postoj mu vyniesli prezývku železný kancelár. Pred 200 rokmi - 1. apríla 1815 - sa v pruskom Schönhausene narodil knieža Otto Eduard Leopold von Bismarck-Schönhausen, vojvoda z Launeburgu.
Otto von Bismarck pochádzal zo starej šľachtickej rodiny. Študoval právo na univerzite v nemeckých mestách Göttingen a Berlín, v roku 1847 sa oženil s Johannou von Puttkamer, s ktorou prežil dlhé a šťastné roky a vychoval tri deti. Nádejný právnik upriamil svoju kariéru na politiku a ako pruský šľachtic vedomý si svojho pôvodu a poslania aj na službu pruskému kráľovskému dvoru. V roku 1849 sa stal poslancom pruského snemu. Bol presvedčený, že na čele zjednoteného Nemecka by malo stáť práve Prusko.
Tvorca moderného Nemecka
Najprv pracoval ako vyslanec pruského kráľa v slobodnom meste Frankfurte, ruskom Petrohrade a vo francúzskom Paríži. V roku 1862 ho kráľ Viliam I. (Wilhelm I.) vymenoval za ministerského predsedu a ministra zahraničných vecí Pruska. Životným úspechom Otta von Bismarcka bolo zjednotenie Nemecka pod pruskou nadvládou. Pri realizácii svojich plánov sa nevyhol ani vojnovým ťaženiam.
Najskôr spoločne s Rakúskom zaútočil na Dánsko, vzápätí donútil rakúsku Viedeň, aby správu Šlezvicka-Holštajnska získaného v tejto vojne odovzdala Prusku. V roku 1866 sa Bismarck spojil s Talianskom, napadol Rakúsko a po rýchlom víťazstve v bitke pri meste Königgratz (dnes český Hradec Králové) vyhlásil vznik Severnej nemeckej konfederácie. Bismarckove provokácie sa v roku 1870 stali príčinou vojny s Francúzskom, ktoré utrpelo ponižujúcu porážku. Južné nemecké kniežatstvá sa pripojili k Severnej nemeckej konfederácii a pruského kráľa Viliama I. korunovali vo Versailles za nemeckého cisára.
Otto von Bismarck cvičí pruský parlament - dobová karikatúra zachytáva „železného kancelára“.
Železný kancelár
Otto von Bismarck sa stal prvým kancelárom novej ríše. K jeho politickým prioritám patrilo udržanie mieru medzi Francúzskom, Rakúskom, Ruskom a Nemeckom. Bismarck, oslavovaný doma ako národný hrdina, bol totiž presvedčený, že prípadný vojnový konflikt s urazenými susedmi by Nemecko pre jeho geografickú polohu zničil.
Vo vnútroštátnej politike upútal pozornosť „železného" kancelára vznik dvoch nových politických strán: Katolíckej strany a Sociálnodemokratickej strany. Ani jedna zo strán si nezískala jeho dôveru. Preto v roku 1872 rozpútal kampaň proti katolicizmu, známu aj ako "kultúrny boj" (Kulturkampf). S nevôľou hľadel aj na činnosť sociálnych demokratov, ktorým zakázal organizovať akékoľvek akcie. Aby však nevyvolal nepokoje robotníkov, vypracoval na vtedajšiu dobu nadmieru modernú legislatívu, ktorá väčšine pracujúcich garantovala zdravotné a úrazové poistenie a výplatu starobných dôchodkov.
Nemecká ríša po zjednotení Bismarckom v roku 1871.
Napriek Bismarckovým zásahom zaznamenali obe strany vo voľbách v roku 1890 veľký úspech. Tieto skutočnosti, smrť cisára Viliama I. ako aj jeho nástupcu Fridricha III. a nástup Viliama II. na cisársky trón spôsobili, že železný kancelár sa rozhodol 18. marca 1890 na svoju funkciu rezignovať. Uchýlil sa na svoje majetky a venoval sa písaniu pamätí. V roku 1894 mu zomrela manželka Johanna, Otto von Bismarck zomrel 30. júla 1898 večer vo Friedrichsruhe.
Politik, čo recituje básničky
Veľkého štátnika pripomína v Nemecku niekoľko pomníkov, na jeho počesť pomenovali nemeckú vojnovú loď Bismarck a mesto Bismarck v Severnej Dakote v USA. Zachovala sa aj jedinečná pamiatka na svojský humor veľkého štátnika. V archíve amerického vynálezcu Thomasa Edisona v USA objavili vo roku 2011 zvukový záznam s hlasom Otta von Bismarcka. Pochádza z októbra 1889, kedy ju na jeho zámku Friedrichsruh neďaleko severonemeckého Hamburgu nahrali na voskový valec fonografu.
Kancelár predviedol úryvky niekoľkých básní a piesní v angličtine, latinčine, francúzštine a nemčine. Prekvapivo je medzi nimi aj časť francúzskej hymny Marsellaisy. Bádatelia predpokladajú, že išlo o žart, vzhľadom na vtedajšie napäté vzťahy Francúzska a novovzniknutého nemeckého cisárstva. Na záver Bismarck pripojil krátke životné ponaučenie pre svojho syna.