Zakladateľ spisovnej slovenčiny, podľa jedinej zachovanej snímky – dagerotypu – švihák a elegán, po ktorom by aj dnes nejedna deva hodila očkom, nenaplnená láska k Adele Ostrolúckej a zároveň nepriateľ žien. Pravdepodobne len takéto útržky zo školských učebníc zostávajú o Ľudovítovi Štúrovi v pamäti aj v dospelosti. Velikána slovenského národa aj po 200 rokoch od jeho narodenia omotávajú tak legendy, ako aj mýty.
Ľudo Zúbek je autorom známeho románu Jar Adely Ostrolúckej. Rozoberá v ňom vzťah slovenského buditeľa a vzdelanej dámy Adely. Toto dielo sa stalo živnou pôdou pre vznik jednej veľkej bubliny. „Popri národnom hrdinovi sa patrí mať aj svoju knihu, a tak vzniká beletrizovaný životopis.
Spisovateľ však nikdy netvrdil, že sa to tak udialo aj v skutočnosti, ale že je to príbeh na motívy lásky, v ktorom sa patrí, aby bol dobre nešťastný,“ hovorí pre HN Daniela Kodajová, historička zo Slovenskej akadémie vied a zároveň spoluautorka diela Mýty naše slovenské. Zúbek síce pracoval so Štúrovými listami, ktoré vyšli aj knižne, no tie sa stali len akýmsi základným stavebným kameňom románu, ktorý je len literárnou fikciou.
Svadba ako pohreb
Ľudovít mal byť síce fešákom, no fešákom s komplikovaným vzťahom k ženám, ktorými však údajne dokonca opovrhoval. Na ich adresu sa nevyjadroval práve najlichotivejšie a zastával k nim nekompromisný postoj. Svoje by o tom mohol povedať Jozef Miloslav Hurban. Pred ženbou pozýval svojho priateľa na svadbu, no Štúr ju považoval za „pohrab“.
„A príduc troma dňami pred svadbou, ešte snažil sa odviesť ma od úmyslu zakladania rodiny v týchto osudných časoch pre národ náš,“ píše v jednom z listov Hurban. „Štúr nebol nepriateľom žien. On niečo podobné Hurbanovi povedal raz, celé sa to zveličuje,“ tvrdí Kodajová. Ostatne Štúr Hurbanovi na svadbu prišiel, tancoval, popíjal a užil si ju. K ženám sa správal úctivo. Miloval svoju matku i sestru. „Ale jednoducho sa nechcel viazať na rodinu. Nechcel okrádať svoju rodinu, lebo všetky svoje peniaze i čas chcel obetovať pre prácu pre národ. On sám to nazval cestou národnej askézy.“
Prečítajte si aj:
Melancholik, čo pracoval na svojom mýte. Ľudovít Štúr
„Štúra skutočne chápu až komunisti“
Okrem už spomínanej Adely Ostrolúckej, do života buditeľa vkĺzla aj Mária Pospíšilová. S ňou sa vyrovnal svojsky veršami „Zapomeň, drahá, zapomeň...“ Veľmi okrajovo sa ešte spomína známosť s Bohuslavou Rajskou a nejakou Wilhelmínou.
Starý mládenec si dal záležať na oblečení, voňavkovanie mu nebolo cudzie, neobzeral sa za každou sukňou. Odtiaľto bol už len krok k tomu, aby sa rozvinuli úvahy o jeho sexuálnej orientácii. Kodajová je však jednoznačne proti: „Opäť je to záležitosť jednej zle interpretovanej vety, v ktorej Štúr spomína, že s mladými mužmi ,sme spolu obcovali’. Vtedy sa tento výraz používal v zmysle duchovnom – rozprávali sme sa. Štúr sa pohyboval medzi mladými mužmi, ale kde inde sa mal, keď vyučoval na výlučne chlapčenskom evanjelickom lýceu?“
A čo sa týka záľuby vo voňavkách, pripomeňme si dobu. Bola to biedermeierovská éra, keď boli v móde úzke saká, pedantne zostrihané brady a pestovaní chlapi šíriaci arómu okolo seba.
Stará Európa kontra Slovania
Politický testament Ľudovíta Štúra? V kapitole s týmto názvom v publikácii Mýty naše slovenské historička rozpitváva a rozbúrava jeden z hlavných mýtov o našom buditeľovi. Spis Slovanstvo a svet budúcnosti sa dlhý čas považoval za koncept politického programu. Štúr predpokladal, že európska kresťanská civilizácia sa dostala do krízy a nedokáže reagovať na nové situácie. Moderná doba ju vyčerpala, budúcnosť patrí slovanským národom. Za podmienky, že tie sa zoskupia a vytvoria veľké štátne zoskupenie. Omladia starú Európu o nové hodnoty.
Štúr sa vo svojej práci okrem iného pohráva s mýtom o plebejskosti nášho národa. „Slovanstvo a svet budúcnosti však nie je žiaden politický testament. V čase vzniku spisu Štúr mienil, že ten bude prvým, na ktoré budú reagovať iní slovenskí vzdelanci. Že aj oni napíšu nejaký variant a vznikne celonárodná diskusia,“ vysvetľuje Kodajová. Dielo je teda iba úvahou o dejinách Slovanov a načrtnutie vízie budúcnosti.
Spis sa rodil v klíme dezilúzií z porážky ozbrojeného povstania proti maďarskému útlaku v roku 1948. O tri roky neskôr zomiera Štúrov brat Karol a krátko na to otec. Intelektuál je bolestne sklamaný, prenasleduje ho žiaľ, nachádza sa pod policajným dozorom.
Autorstvo Slovanstva a sveta budúcnosti neskôr začínajú poniektorí spochybňovať. Nechce sa im veriť, že taký vizionár zradil svoje ideály. Prípadne, že spis vydaný v Rusku v roku 1867 upravovali ruskí prekladatelia. Keď však kniha vyšla v roku 1931 v nemeckom origináli, manipulácia sa nepotvrdila. Takisto sa podarilo dokázať, že spis vznikol v roku 1851 a keďže Štúr zomrel v roku 1856, nebol jeho labuťou piesňou.
Štúr na roztrhanie
Niektoré mýty majú skôr pikantnú príchuť, než výpovednú historickú hodnotu. Napríklad ten o tom, ako mu šatku, ktorá v tých časoch nahrádzala kravatu, uviazal Ján Kalinčiak. Z toho vyplynulo, že velikán si s pánskym doplnkom nevedel poradiť sám. Podobne ako historky s orezávaním brka. Mal to robiť Peter Kellner, redaktor Slovenských novín. „Ale prečo? Lebo bol pomocník, lebo Štúr mal špinavé ruky alebo sa mu chcel zapáčiť?“ pýta sa historička. Opäť jedna vec vytrhnutá z kontextu.
Z neho ho vytrhávali a vytrhávajú politici dodnes. V každej dobe z neho vytiahli to, čo im pasovalo do prejavov. Za slovenského štátu z neho vytvorili germanofila, v novodobých dejinách pri prijímaní Slovenska do Európskej únie sa so Štúrom šermovalo ako s najväčším Európanom, pre krajnú pravicu zase niet zarytejšieho hejslováka.
Momentálne Európou – a Slovensko nevynímajúc – hýbe utečenecká kríza. Čo by si tak pomyslel Štúr dnes? „Ťažko povedať. Uhorské kráľovstvo sa hrdilo tým, že malo veľmi vyspelú azylovú politiku v čase, keď z Francúzska vyháňali hugenotov a zo Švajčiarska rôzne protestantské skupiny,“ načrtáva Kodajová. Uhorsko ročne prijímalo tisícky utečencov, hoci to nerobilo výlučne z kresťanskej lásky. Po vytlačení Turkov zostalo obrovské zdevastované územie a takisto sa dlho neobrábala pôda. Migranti za podmienky, že zveľadia nejakú usadlosť, dostali úľavu na dani na 30 rokov. „Uhorsko sa vždy pýšilo tým, že na jednej strane vyhnalo cudzích Turkov a na druhej strane prijímalo utečencov. Bola to multikultúrna krajina s mnohými národnosťami a náboženstvami. A Štúr bol hrdý občan uhorského kráľovstva, ale kontakt so svetom islamu nemohol vnímať inak ako človek 19. storočia.“
]
Jednu skutočnosť napriek odlišným pohľadom na jednu z najväčších postáv slovenských dejín uprieť nemožno: na rozdiel od niektorých iných osobností našej histórie napriek tomu, že vyvoláva aj konfrontačné postoje, je vnímaný ako významná osobnosť našich dejín