Keď sa nešťastne postrelil do nohy, mal iba štyridsať. Napriek tomu sa stihol stať naším prvým politikom, politológom, novinárom... No zároveň aj naším prvým disidentom. Plody jeho talentu, obety – ale i predsudkov – sú v DNA nášho národa prítomné dodnes - rovných dvesto rokov od jeho narodenia. A je škoda, ak väčšina z nás pozná len jeho bradu a pravopis. Ľudovít Velislav Štúr.
„Pekný, strunovitý, štíhly (...) elektrinu tak neodolateľne zo seba púšťajúci, že nemožno bolo mu vzdorovať! (...) Tváre bol podlhovastej, ale dobre chovanej, vzduchom zdravým farbenej a hriechom nerozoranej (...) V kráse junáckej len Samo Chalupka mohol s ním závodiť.“
Toľko úryvok z pera jeho najvýznamnejšieho životopisca Jozefa Miloslava Hurbana. A aby sme to mali za sebou hneď na úvod, dodajme, že samotný Ľudovít si svojej charizmy, ako aj mimoriadnych schopností a činov, bol vedomý rovnako dobre. A chcel, aby o nich vedeli aj ďalšie generácie. Tieto sklony k sebamýtizácii však na jeho význam v skutočnosti žiadny tieň nevrhajú. Nezáleží na nich. Lebo – ako píše literárny vedec Rudolf Chmel v v článku pre pripravovanú antológiu o Štúrovi, ktorá má vyjsť vo vydavateľstve Kalligram – svojím životom a dielom bol Štúr tak či onak „predurčený na legendu a mýtus“.
Lapač talentov
Rok 1827. Dvanásťročný Ľudovít, ktorý dovtedy poznal len domácu „školu“, odchádza z Uhrovca na nižšie gymnázium v Rábe, dnešnom Györi. Už na prahu puberty je neprehliadnuteľný a pod vplyvom slovenského učiteľa sa uňho rodí záujem o slovanstvo, ktorý ho neopustí do konca života. V štrnástich rokoch mení Ráb za Bratislavu a ocitá sa na legendárnom evanjelickom lýceu. „Pilnosť jeho presahovala všetky medze možností,“ hodnotí Štúrovo vtedajšie nasadenie Hurban. „Stačil zastupovať profesorov v rozličných predmetoch (...), sokolie oko jeho striehlo, kde ktorý talent by polapiť a do svojich krážov uviesť mohol. Študoval históriu, filológiu, záverečné novšie reči európske, estetiku, Homéra...“
Len cudzích jazykov ovláda asi desať – vrátane angličtiny. Ešte je len tínedžer, a už ho poznajú všetci najvýznamnejší intelektuáli slovanského prostredia. To s nimi si po nociach – pri fajke a čiernej káve – vymieňa listy plné vízií o slovenskom národe. Hurban na mladého Ľudovíta „bonzuje“ v podstate len dve veci: že si nevie poriadne ukrojiť z husacieho pera a uviazať ručník na hrdle. To, že ani pri pohári piva ho „prezmieru veselého“ nikdy nevídať a že zábavu rozohriatej spoločnosti neraz schladí svojimi melancholickými rečami, mu za zlé rozhodne nemá.
Sen o sedliakoch s novinami
Svoj smútok Ľudovít pokladá za prirodzený dôsledok doby. Ba pripisuje mu konštruktívny rozmer: „Žjal jest Slovanu jen podnětí k činu.“ Každý rozhľadený Slovák má v tom čase skutočne dôvody na úzkosť a/alebo na vzdor. Národnoemancipačné pohyby, ktoré otriasajú Európou, vyúsťujú na pôde rakúskej monarchie (pod ktorú patrí aj mnohonárodnostné Uhorsko) do boja o úradný jazyk. Na jednej strane stoja Rakúšania, na druhej Maďari a – ako hovorí Roman Polák, šéf Činohry SND a režisér hry Prorok Štúr – „Slováci sa ako až absurdne malý národ ocitajú medzi dvomi mlynskými kameňmi a hrozí im totálne kultúrne, jazykové i politické pohltenie Maďarmi“. A čo je nemenej smutné, väčšinu z nich to ani príliš netrápi.
Štúrovi ešte ako tínedžerovi dochádza, že Slovákov, rozdrobených do desiatok nárečí, treba zomknúť spoločným jazykom. Že nie národná, ale jazyková identita je pre jeho súčasníkov kľúčová, že bez nej nebudú schopní identifikovať sa so žiadnym národným bojom. (Veď ešte aj katolíci a luteráni v tom čase hovoria odlišným jazykom.) A čo je ešte podstatnejšie: ako vôbec prvý z našich intelektuálov je schopný si uvedomiť, že hoci koncepciu národa vytvára elita, nadchnúť pre ňu treba aj najjednoduchších ľudí. Jeho túžba po emancipácii ešte väčšmi vzrastie počas štúdií v nemeckom Halle, kde sa nadchne myšlienkami filozofa Herdera o svetodejinnom význame Slovanov a zároveň kultivovanosťou Západu, kde sedliaci, ako ho cituje Roman Polák, v krčmách čítajú noviny.
Najnebezpečnejší človek
November 1840. Dvadsaťpäťročný Štúr sa vracia nazad do Uhorska. A v liste priateľovi píše: „Maďarstvo se uleklo příchodu mého… Dle jejich domnění jsem já nejnebezpečnějším člověkem.“ Nemýlia sa. Ľudovít je v najlepšej forme a ako historicky prvý Slovák sa rozhodne ozvať – ospravedlňte to slovné spojenie – „na plnú hubu“. Neuspokojí sa s intelektuálnym snívaním, vypracuje ucelenú koncepciu a odvážne ju vnáša do praxe.
Júl 1843: spoločne s Hodžom a Hurbanom kodifikuje na fare v Hlbokom spisovnú slovenčinu. V tom istom roku si pre stúpajúci tlak štúrovci žiadajú ochranu u panovníka. Štúra zároveň zbavujú postu zástupcu profesora Palkoviča na evanjelickom lýceu, ktoré na protest opúšťa 22 študentov. Niet sa čo diviť. Podľa literárnej vedkyne Jany Pácalovej bol Štúr mimoriadnou pedagogickou autoritou. Ján Francisci vo svojom životopise tvrdí, že jeho výkladom slovanstva „bol každý cítiaci a mysliaci poslucháč oduševnený až do extasy.“
August 1845: po štyroch rokoch snaženia Štúr zakladá prvé moderné slovenské noviny: s prívlastkom národňje a s prílohou Orol tatránski. A hoci si ich predplatí len 400 Slovákov, aj z takého počtu „sa Štúrovi podarí vykresať národ“, ako píše Rudolf Chmel.
Rok 1846: vydáva diela Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí a Nauka reči Slovenskej, v ktorých teoreticky zdôvodňuje zmysel spisovného slovenského jazyka. Rok 1847: definitívne sa mení na prvého slovenského profesionálneho politika: vstupuje na pôdu Uhorského snemu, aby ako poslanec dôslednejšie obhajoval svoje národné a sociálne postoje. Rok 1848: snemové obdobie prerušia revolučné dni. A počas nich dochádza k okamihu, ktorý Roman Polák považuje v Štúrovom živote za ten najzvláštnejší, najzložitejší a najsilnejší: „Intelektuál, učiteľ, redaktor, ktorý sa cez literatúru, kultúru snaží napĺňať svoj politický program, je ochotný bez nejakých skúseností zorganizovať dobrovoľnícky zbor a začať reálne bojovať.“ Štúr sa stáva vojakom.
Obrat k Rusku
Tejto premene predchádzajú Žiadosti slovenského národa z 10. mája 1848 – s konceptom rovnoprávnosti národov v Uhorsku. Maďarská vláda ho zavrhne a na Štúra, Hurbana a Hodžu vydá zatykač, ktorý je podľa Chmela odvtedy „priam učebnicovým symbolom maďarsko-slovenských napätých vzťahov“.
]
Nasleduje ozbrojené povstanie. A takmer vzápätí... totálna porážka. Slovenský ľud sa k boju nepridá a cisárska Viedeň, za ktorú sa slovenskí dobrovoľníci postavili v boji proti maďarskej revolúcii, sa im nijako neodvďačí. Vydobyté práva sú preč, národovci sú na smrť sklamaní a (nielen) Ľudovít stráca pôdu pod nohami. Zároveň radikálne mení svoje politické presvedčenie: budúcnosť slovenského národa už viac nevidí v demokratickým princípoch, ktoré nasal na Západe, ale, ako hovorí Polák, „v absolutistickom feudálnom ruskom štáte, ktorého súčasťou by sme sa mali stať, aby sme vôbec mohli ako slovanský živel v Európe prežiť“.
„Píšem a lovím“
„Žijeme a sedíme po otcovských domoch našich v mrzutosti a túžbach; Hodža je zase farárom v Liptovskom Sv. Mikuláši, Hurban v Hlbokom v Nitrianskej župe a ja žijem u otca starého a píšem, čítam a lovím,“ píše Štúr v roku 1850 svojmu priateľovi. Krátko nato sa jeho životom prevalí vlna tragédií: v priebehu troch rokov umiera jeho brat Karol, otec, matka i dušou spriaznená Adela Ostrolúcka. On sám sa dva dni pred Štedrým dňom roku 1855 nešťastne zraní pri poľovačke. O necelý mesiac umiera. A pravdedobne mu ani nenapadne, že boj, ktorému obetoval život (i lásku k ženám), sa v skutočnosti vôbec neskončil porážkou. Veď najmä vďaka nemu Slováci pochopili, že ich údelom nie je len – povedané slovami samotného Štúra – hlivieť a živoriť.
Štúrov život v kocke
28. októbra 1815
narodenie v Uhrovci
1827
odchod na nižšie gymnázium do Rábu
1829 – 1834
štúdium na evanjelickom lýceu v Bratislave
1838 – 1840
štúdium na univerzite v Halle
11. júla 1843
spoločne s Hurbanom a Hodžom na fare v Hlbokom začali proces kodifikácie slovenčiny
1846
vydáva Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí
1847
nastupuje ako poslanec do Uhorského snemu
15. septembra 1848
vo Viedni bola utvorená Slovenská národná rada
22. decembra 1855
postrelil sa na poľovačke pri Modre
12. januára 1856
na následky zranenia zomrel