Čo Európa historicky dlhuje Afrike?

Africký kontinent je známy svojou chudobou. Málokto si však úplne uvedomuje príčiny enormnej chudoby. Jedným z najhorších príkladov vykorisťovania Afriky bola vláda belgického kráľa Leopolda II. nad Kongom. Tá bola príliš krutá už aj na pomery i tak krutej politiky kolonializmu. Leopoldova túžba po bohatstve a moci zabila alebo doživotne zmrzačila milióny Konžanov. Smutným paradoxom dnes je, že napriek tomu jeho aktivity položili základy výskumu, ktorý dal svetu aj niečo pozitívne – vakcínu, ktorá môže zachraňovať životy po celom svete a má potenciál zachrániť práve jeho chudobné časti, akou je Afrika a africké Kongo.

Kolonialisti prišli do Afriky, vzali všetko, čo mohli, a pretrhali existujúce spoločenské väzby. Okrem obrovského množstva surovín ukradli či zabili nespočítateľné množstvo ľudí. S týmito násilnými činmi prišla fragmentácia spoločnosti. Pohľad na súčasnú Afriku plnú konfliktov môže u niekoho vytvárať povrchný dojem, že Afrika bola vždy kontinentom nepoučiteľných divochov. Jednou z príčin konfliktov je však práve deštrukcia tamojších spoločností, ktorá prišla s kolonizáciou. Či už kolonisti využívali formu priamej alebo nepriamej vlády, vyberali si lojálne a jednoducho ovládateľné etnické skupiny, ktorým potom umožnili vládnuť ostatným. Stratégiou rozdeľuj a panuj postavili proti sebe národy a vytvorili krivdy také hlboké, že si ich nedokážu odpustiť dodnes.

Zdroj: Wikimedia Commons

​Cudzie mocnosti si pri kolonizovaní Afriky rozkrájali kontinent ako koláč a pri procese dekolonizácie vytvorili desiatky umelých štátov. Afričania nemali slovo pri ich tvorbe pred kolonizáciou ani počas dekolonizácie. Vznikli narysovaním čiar na stoloch odchádzajúcich koloniálnych pánov. Nehľadiac pritom na prastaré kmeňové hranice a spoločenské či náboženské rozmiestnenie etník a kultúr, zasiali tak aj pri svojom odchode dôvody na vznik konfliktov. Koloniálne hranice slúžili len ekonomickým záujmom hegemónov. Dnes sa preto nie je prečo čudovať, že mnoho konfliktov o zdroje vzniká medzi ľuďmi, ktorí boli často pôvodom z rovnakého etnika. V súčasnosti však žijú na opačnej strane hranice – v inom štáte, s ktorým sa medzitým mohli stotožniť, a táto falošná identita ich ženie do vojen proti svojim ľuďom.

Európanom sa po desaťročiach nadvlády podarilo zlomiť v afrických národoch vieru v samých seba. Zotročené prišli o elity a uverili, že si sami svoje krajiny už nedokážu dobre spravovať. Ich staré sociopolitické zriadenia boli koloniálnymi silami potlačené a vymazané z pamäti. Tým bolo narušené aj možné nástupníctvo nových kultúrnych a spoločenských vodcov.

Generácie sa však menia a hrdosť môže byť jedného dňa Afrike prinavrátená. Jej vlastná kultúra by mala byť prostriedkom, ktorý ju dostane späť na cestu udržateľného rozvoja.

Európske veľmoci si Afriku rozkrájali ako koláč
Dejiny kolonizácie Afriky možno datovať už od staroveku. Starí Gréci, Kartáginci, Rimania, Byzantínci či Arabi založili na africkom kontinente kolónie, z ktorých niektoré vydržali celé storočia. Keď však dnes v súvislosti s Afrikou hovoríme o kolonializme, máme na mysli skôr éru Nového imperializmu na konci 19. a začiatku 20. storočia. Toto obdobie predstavovalo bezprecedentnú expanziu západoeurópskych mocností.

Zatiaľ čo v roku 1870 ovládali Európania len desatinu územia Afriky, v roku 1914 mali pod kontrolou už 90 percent kontinentu. Európski kolonizátori v tom čase vo svete vládli nad 23 miliónmi štvorcových kilometrov zámorských teritórií – takmer jednou šestinou zemskej súše.

Keď sa pozrieme na mapu koloniálnej Afriky zo začiatku minulého storočia, nájdeme na nej len osem farieb. Bohaté európske mocnosti, ktoré sa podieľali na takzvanom delení Afriky, boli Británia, Francúzsko, Nemecko, Portugalsko, Španielsko, Taliansko a neskôr aj Belgicko. Jedinými dvoma nezávislými štátmi na celom kontinente zostali len Etiópia a Libéria. Prvá sa dokázala európskym kolonizátorom ubrániť a tú druhú založili slobodní otroci ako svoj slobodný africký štát po návrate zo Spojených štátov.

Impériá spočiatku okupovali pobrežné oblasti obrovského svetadielu. To sa však malo zmeniť. Mocnosti sa preto na popud nemeckého kancelára Otta von Bismarcka stretli v roku 1885 na Berlínskej konferencii, aby sa dohodli na ustanovení sfér vplyvu a vyhli sa tak vojne. Cieľom stretnutia bolo zregulovať vtedajšiu expanziu Európanov do Afriky a tamojší obchod. Konferencia bola odrazom pre rýchly vzostup Nemecka ako novej svetovej veľmoci. Znamenala začiatok obdobia zvaného delenie Afriky.

Obrovský kontinent bol dostatočne veľký na to, aby sa z neho ušlo každému kolonizátorovi. Dohoda mocností dala formu Novému imperializmu, ktorý odrážal pokračujúce súperenie medzi veľmocami a ekonomickú túžbu po nových zdrojoch. Drancovanie však bolo treba obhájiť, a tak sa imperializmus šíril s falošným étosom civilizačnej misie. Kolonizátori svoje bezohľadné vykorisťovanie ospravedlňovali zámienkou, že sa v prvom rade snažili menej rozvinuté národy pozdvihnúť na vyššiu úroveň. To sa im sčasti aj podarilo. Niektoré časti Afriky napríklad nepoznali koleso ešte ani na konci 19. storočia. Otázkou však zostáva, či tento civilizačný pokrok stál za toľké utrpenie a následky, z ktorých sa Afrika spamätáva dodnes.

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 62% na dočítanie.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Digitálne predplatné

Získajte prístup ku kompletnému obsahu

KÚPIŤ

Už máte predplatné?
Prihláste sa

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.