Nepochopený vzdelanec: Ján Lajčiak odmietol kariéru vo Francúzsku, Slováci ho odsúdili na samotu

„Slovák vo svojej zádumčivosti ľahko znesie všetko, čo sa nad ním strhne, neotvoriac ani úst.“

Tieto nelichotivé slová venoval všetkým ignorantom a neprajníkom, ktorí sa zdráhali prijímať nové pokrokové myšlienky. Apeloval, aby nielen v mestách, ale aj na dedinách inteligencia vzdelávala ľud pokrokovým prístupom.

Odchod do sveta

Ján Lajčiak vedel, o čom rozpráva, veď sám pochádzal z malej liptovskej dediny Pribylina, v ktorej sa 25. júla 1875 narodil. Teda v období nevraživosti voči všetkému národnému, keď uhorské ministerstvo vnútra nariadilo zastavenie činnosti Matice a niektoré slovenské gymnáziá dostali zákaz činnosti.

​Nemal bezstarostné detstvo. V skorom veku mu umreli obaja rodičia a existenčné otázky sťažili rozhodnutie, kam ísť študovať. Takým kompromisom sa po gymnáziu v Banskej Bystrici ukázalo štúdium teológie v Prešove. Zároveň tým nielen splnil rodinnú tradíciu, ale aj získal štipendium od cirkvi.

Bol nábožensky založený a významnú úlohu cirkvi videl v minulosti aj v budúcnosti.

Za jej najväčšiu slabinu považoval nepripravenosť riešiť akútne spoločenské problémy: „Aby sa naša učená inteligencia náboženskými otázkami zaoberala vedeckým spôsobom a úradný cirkevný život sa usilovala do istého súladu priviesť so svojím myšlienkovým svetom, toho niet. V seminároch a na teologických fakultách jednostranne vychované kňazstvo vstúpi do života nezorientované o duchovných moderných prúdoch.“

Rozpor vybadal najmä v tom, že kňazi majú dešpekt u slovenskej inteligencie. Tí pokrokoví študujúci v zahraničí zase nezískali dôveru v cirkevných kruhoch. Zažil to na vlastnej koži, keď po skončení teologických štúdií v Prešove pôsobil ako evanjelický kaplán v Pešti a Kysáči, no cirkevnú vrchnosť nepresvedčil o svojom konaní.

Lajčiak chcel, aby kresťanstvo opäť zažívalo tú symbiózu starého a nového učenia, ako pri strete s gréckou a rímskou kultúrou. Aj preto sa odišiel vzdelávať do Nemecka na teologickú fakultu univerzity v Erlangene.

Odmietaný polyglot

V roku 1904 získava v Lipsku doktorát z filozofie so špecializáciou na semitské jazyky. Zaujímal sa o rôzne lingvistické podoby jazyka, a okrem slovenčiny, maďarčiny, angličtiny, nemčiny, francúzštiny, taliančiny, latinčiny, ruštiny zvládol aj asýrčinu, perzštinu, ahmer...