Bez maľovania cítil prázdnotu. Uznávaného slovenského výtvarníka po zákaze podržali zberatelia
Bol jeden z najvýznamnejších galandovcov, ale postupne sa od nich odpútal a vydal sa vlastnou cestou. Bol nesmierne pracovitý, no nikdy sa nepodvolil vkusu iných. Jeho diela sa vystavovali po celom svete a ich cena patrí k tým najvyšším na trhu u nás aj v Česku. A hoci je považovaný za jedného z najväčších intelektuálov svojej generácie či za umelca filozofa, on sám si to o sebe nemyslel. Zakaždým si však kládol otázku: „Aká je za tým skúsenosť?“
„Maľujem, lebo bez maľovania sa ocitám v neznesiteľnej prázdnote. Tu niekde nachádzam problém mravnosti a jej absenciu. Je to trpká slasť, keď sa farba dotýka podkladu. Čo z toho bude, skôr tuším, ako viem. Maľujem obrazy bez názvov. To, že sa názvy nakoniec pod nimi objavia, sa stáva z donútenia a ja ich rýchlo zabúdam,“ vyznal sa jeden z najuznávanejších slovenských maliarov pri príležitosti svojej poslednej výstavy.
Milan Paštéka sa narodil 20. mája 1931 v Trenčíne. Pochádzal z učiteľskej rodiny, v ktorej sa dbalo na vzdelanie. Otec Augustín bol uznávaným profesorom matematiky, fyziky a deskriptívnej geometrie na gymnáziu v Čadci a mama Alžbeta učila matematiku a biológiu. Hoci rodičia chceli, aby šiel študovať na Vysokú školu technickú, jeho to odjakživa ťahalo k maľbe a ku kresleniu.
„Jeho rodičia sa nelíšili od iných rodičov, vediac, že život umelca nie je jednoduchý. No on si úplne jasne uvedomoval, že sa chce stať umelcom, neupustil od toho a šiel vlastnou cestou. V roku 1950 nastúpil na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, kde štúdium aj dokončil,“ hovorí pre HN magazín kurátorka Galérie mesta Bratislavy Zsófia Kiss-Szemán.
Detské roky prežil v Rajci, uprostred nádhernej prírody, ktorá výrazne ovplyvnila aj jeho tvorbu.
Po vynútenom odchode z ateliéru Ľudovíta Fullu v roku 1952 pokračoval v štúdiu v ateliéri Jána Želibského, ktorého veľa umelcov v tých časoch považovalo za dobrého pedagóga. Po skončení štúdia v roku 1955 pôsobil dva roky ako slobodný umelec v Čadci, kde žili jeho rodičia aj súrodenci. Aj po odchode z Kysúc sa za nimi často vracal.
„Kysuce sú a zostanú pre mňa najmä Čadca. A najhlbšie mám v pamäti rieku, akých je málo. Moje spomienky sa nevedia odpútať od jej brehov. Nie sú to spomienky na detstvo, skôr na to, čo prichádza krátko potom. Keď otec ešte nebol starcom a ja som už nebol dieťaťom. Spomienka na tento priestor, do ktorého sa mimovoľne z času na čas vraciam, zanechala vo mne nezmazateľnú stopu,“ povedal začiatkom 80. rokov, krátko po tom, čo spolu s ďalšími umelcami uviedli výstavu Pozdrav umelcov rodnému kraju a v Čadci tak položili základy pre vznik Kysuckej galérie.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Nedozvedeli ste sa všetko?
Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.