Priekopník slovenskej drámy Július Barč-Ivan: Celý život ho trápila samota a pocit viny

Strhané nervy a skrátenie života. Takú daň si podľa vlastných slov Júliusa Barča-Ivana vypýtalo každé jeho dielo. Hoci tvorba uňho plnila aj úlohu autoterapie, biografické fakty akoby mu mrazivo dávali za pravdu.

Zomrel ako štyridsaťštyriročný a posledné obdobie prežil pod ťarchou paranoidnej psychózy. Pohnuté časy prvej polovice dvadsiateho storočia a zranenia z detstva boli pre extrémne citlivé založenie Júliusa Ivana-Barča zjavne priťažkým bremenom.

Z duchovnejšej látky

„Chodil po martinských uliciach, zväčša sám, niekedy s drobnou, zhrbenou matkou, prepadnutý do seba (…) tvár akoby mimo prostredia, vždy niekde započúvaná, inam patriaca – zvýrazňovali to možno krátkozraké, choré, viečkami skoro zatiahnuté oči so silnými dioptrickými sklami,“ spomína na posledné obdobie Barčovho života v eseji Cesta samotárova literárny vedec Július Vanovič.

​​A pokračuje: „... tomu, kto ho prvý raz počul, prichodil ako trochu nie z tejto Zeme, zdalo sa mu, že je dáky iný, z jemnejšej, duchovnejšej látky.“

Matka, pôvodom Maďarka a kalvínka zo Sedmohradska, ktorá sa nikdy nenaučila po slovensky, bola až do konca života jeho najbližšou (a v istom zmysle zrejme aj jedinou naozaj blízkou) osobou.

Pseudonym Ivan si Barč zvolil podľa jej rodného priezviska. Vďaka tomu si zároveň odlíšil meno od otca, pôvodom spišského Nemca, učiteľa a správcu ľudovej školy v Krompachoch. V tomto mestečku aj prišiel Július Barč-Ivan 1. mája 1909 na svet.

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 86% na dočítanie.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Digitálne predplatné

Získajte prístup ku kompletnému obsahu

KÚPIŤ

Už máte predplatné?
Prihláste sa

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.