Pre Oskara Nedbala mala byť Bratislava reštartom, nakoniec dovŕšila jeho tragédiu

V rodine muža, ktorého obdivoval svet a mimoriadne obohatil i Slovensko, bola hudba takmer druhou rečou.

Otec Karel Nedbal, ktorý vykonával advokátsku prax, vo voľnom čase hrával v miestnom hudobnom spolku a lásku k hudbe sa snažil pestovať aj vo svojich siedmich deťoch. Matka Aloisie Hejnová bola talentovaná klaviristka a speváčka, ktorá pôsobila aj ako osobná učiteľka hudby v kniežacej rodine Esterházyovcov. Častým hosťom v ich dome bývali skladatelia Antonín Dvořák či Zdeněk Fibich.

Plač na prijímačkách

Pre predposledného Oskara Nedbala, ktorý sa narodil 26. marca 1874, bolo muzicírovanie prirodzenou aktivitou. Obľúbil si predovšetkým husle, s ktorými zaspával ako s obľúbenou hračkou. Keď sa na nich v mladom veku naučil hrať, otec správne vytušil, že sa končia detské zábavky a nastáva cvičenie s poctivým drilom.

​V terciánskom ročníku prerušil štúdium, aby mohol odísť na pražské konzervatórium. Na skúške mu odkázali, že husľové oddelenie už neprijíma ďalších študentov. Nezvládol to a priamo na mieste sa rozplakal.

Jeho vzlykot po milovaných husliach započul riaditeľ konzervatória Antonín Bennewitz. História na neho spomína ako na progresívneho pedagóga, ktorý na pražskom konzervatóriu vytvoril inšpiratívne prostredie, kde sa podporovali mladé talenty, ktoré neskôr formovali českú národnú hudbu. Mladému Oskarovi navrhol, aby sa namiesto huslí prihlásil na trúbku a tympany.

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 89% na dočítanie.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Digitálne predplatné

Získajte prístup ku kompletnému obsahu

KÚPIŤ

Už máte predplatné?
Prihláste sa

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.