Maľoval, písal, pomohol zachrániť Bratislavský hrad. Prínos Janka Alexyho sme stále nedocenili

Narodil sa 25. januára 1894 v Liptovskom Mikuláši ako piate dieťa v rodine sedlárskeho majstra. Do školy začal chodiť v Liptovskom Mikuláši, no prvé výtvarné pokusy, s ktorými začal potom na gymnáziu v Lučenci, musel na dlhšie zanechať pre očnú chorobu.

„Mal astigmatizmus, teda ťažšie zaostroval. Robilo mu to problém pri olejomaľbe, nevedel dostať do obrazu priestor. Podľa môjho názoru ho to samovoľne usmernilo k tomu, aby kreslil pastelom, táto technika to vyvažovala. Popri výrazne staršom Zoltánovi Palugyayovi bol on najvýznamnejším umelcom, ktorý pracoval v rámci moderny s touto technikou,“ vysvetľuje  Ján Abelovský, šéf aukčnej siene SOGA.

Liečil sa aj v Budapešti, neskôr sa jeho stav zlepšoval, no v skutočnosti ho nikdy podstatne nelimitoval.

S tým súhlasí aj kurátorka Galéria mesta Bratislavy Zsófia Kiss-Szemán: „Nebol ten typ, ktorý by sa vzdával. Naopak, bol optimisticky ladený, veľmi životaschopný človek, ktorý tvoril s elánom a rád skúšal všetko možné.“

Po maturite v roku 1912 prešiel viacerými zamestnaniami, bol kominárskym učňom aj praktikantom u židovského lekárnika v Prievidzi. Počas prvej svetovej vojny absolvoval lekárnický kurz v Budapešti a zapísal sa na miestnu filozofickú fakultu. Na talianskom fronte, kam ho odvelili, príležitostne kreslil, no tvorba z tohto obdobia sa nezachovala.

Praha – Paríž – Bratislava – Turany

V roku 1919 začal študovať na maliarskej akadémii v Prahe, bol v prípravke profesora Josefa Loukotu, neskôr pokračoval u profesorov Vlaha Bukovaca, Maxa Pirnera a Maxa Švabinského a dokončil ju o šesť rokov neskôr. Počas tohto obdobia absolvoval aj polročný študijný pobyt v Paríži. A vrhol sa na písanie.

„Po návrate z Paríža ,potreboval každý halier‘, príliš ambiciózny podnikateľský projekt s reprodukciami vlastných kresieb slovenskej krajiny a hradov totiž dopadol neslávne – finančným mankom, ktoré podľa autorových slov dosiahlo výšku 60-tisíc korún a splácal ho dvadsať rokov. Táto skutočnosť zaiste vytvorila nutnosť myslieť v určitých veciach ,prozaicky‘. O písaní ako bezprostredne ,zárobkovej aktivite‘ môže svedčiť dojem ,rozpracovanosti‘ – kompozičnej i jazykovej ,neotesanosti‘ – väčšiny Alexyho próz. ,Zištné‘ ciele finančného rázu mohli byť najmä v dvadsiatych a tridsiatych rokoch výrazným stimulom, no nie totálnym determinantom Alexyho prozaickej tvorby,“ píše o tomto období v publikácii Jazyk a literatúra Matej Masaryk.

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 80% na dočítanie.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Digitálne predplatné

Získajte prístup ku kompletnému obsahu

KÚPIŤ

Už máte predplatné?
Prihláste sa

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.