Čoho sa boja? Že píšem smutne? Silana neumlčali zákazy publikovať, nevzdal sa ani po strate zraku

Kde bol ten zárodok toľkej vnútornej sily? Až by sa dalo poeticky povedať, že vyvierala z toho, že sa 24. novembra 1914 narodil v Sile, v malej dedinke v blízkosti Nitry. Pokoru a náboženskú odhodlanosť získal v skromnej rodine, v ktorej otec kostolník Ľudovít a mama práčka Helena vychovali päť detí.

Jankovi Ďurkovi alias Jankovi Silanovi bolo ešte umožnené chodiť na gymnázium do Nitry a Trnavy. Po smrti milovanej matky ho otec nemal ako ďalej podporovať. Tu sa začala strastiplná púť, na ktorej ho sprevádzali hlad, chatrné zdravie, odmietanie a pocit, že vlastne nikam nepatrí.

Muž s vnútorným zrakom

Naplniť túžbu stať sa kňazom mu dlho nebolo umožnené. Všade ho nechceli prijať pre zlý zrak, ktorý strácal z roka na rok.

„A práve preto, že Pán Boh dal mi zrak telesný slabý, učinil láskave, že moja duša má dar videnia, že poznávam veci srdcom, že sa blížim ku všetkým veciam, všetko obdivujem, chválim a slávim.“

​Aj z tohto dôvodu patril k jeho najobľúbenejším básnikom Homér. Klerikom sa nepáčilo ani to, že chce tvoriť literatúru. S odôvodnením, že nechcú mať ďalšieho Rudolfa Dilonga, ho odmietli vo františkánskom kláštore. Pocit nádeje mu dali v trnavskom seminári, z ktorého ho nakoniec vylúčili. Zľutoval sa nad ním až biskup Vojtaššák, keď uvidel zúfalého mladíka plakať pred schodmi Spišskej Kapituly.

Vymenovanie do kňazskej funkcie dňa 22. júna 1941 považoval Silan za najhlavnejšie, najdôležitejšie, najdojímavejšie a najkrajšie vo svojom  živote. Až na krátke pôsobenie v Jurgove a Dovalove sa mu celoživotným pôsobiskom stala fara vo Važci, kde žil a pôsobil od roku 1949 do roku 1984.