Osudná cesta na Ďumbier: Záhadný koniec Zola Palugyaya takmer prekryl jeho dielo

„O Zolovi som takto uvažoval: Nie je to s ním v poriadku. Celé hodiny leží na tráve pred včelínom a díva sa na chmáry takým čudným pohľadom! Prekáža mu stály pobyt v zastrčených Bodiciach, hrdúsia ho dlhy na rodičovskom dome, spláca ich a poctivo sa stará o celú rodinu.“

Názor maliara a spisovateľa Janka Alexyho, jedného z najbližších priateľov Zola Palugyaya, nemieril úplne mimo. Zakladateľ slovenského akvarelu sa naozaj dokázal nadchnúť i zasnívať a príroda mu nesporne ponúkala extatické zážitky. A so svojím zmyslom pre zodpovednosť sa celý život snažil robiť všetko najlepšie, ako mohol, takže sa určite neraz aj preťažoval.

No podstatné je, že to všetko robil s pocitom hlbokej zmysluplnosti. Hoci mu zážitky z bojísk prvej svetovej vojny neumožňovali bezhlavý optimizmus či idealizmus, o vieru v človeka ho neobrali. Práve naopak.

Tatry a vojna

Narodil sa 9. novembra 1898 v Bodiciach (dnes mestská časť Liptovského Mikuláša) do rodiny chudobného zemana Aladára Palugyaya a jeho ženy Adely. Tri roky po ňom prišla na svet sestra Bianka, ktorá ho celoživotne podporovala. Už ako chlapec vášnivo a ľahko kreslil a maľoval. Inšpirovalo ho všetko, čo okolo seba videl: ranné hmly, pomalý súmrak, trblet na vodnej hladine.

​„Jeho talent objavili veľmi skoro a rodina ho v ňom podporovala,“ píše pre HNmagazín kurátorka Galérie mesta Bratislavy Zsófia Kiss-Szemán. Rozvíjať mu ho pomáhal o generáciu starší maliar Peter Július Kern.

Keďže v Bodiciach nebola škola, Zolka až do jedenástich rokov, keď sa zapísal na gymnázium v Liptovskom Mikuláši, vzdelávali doma. Maturoval uprostred vojnového ničenia v júni 1916 a hneď po skúškach odišiel na taliansky front 1. svetovej vojny, kde dosiahol hodnosť poručíka. Aj uprostred bojov berie do rúk ceruzku či uhoľ a vytára sériu prác, ktoré sú dramatickou obžalobou hrôz vojnového ničenia.

„Poznanie sociálnej nespravodlivosti z detstva sa prehlbuje a definitívne ovplyvní časť jeho ďalšieho diela,“ konštatuje teoretik a historik výtvarných umení Ľudovít Petránsky v jednej zo svojich monografií o Zolovi Palugyayovi.

Po vojne sa vracia do Bodíc a na pozvanie svojho tútora sa zúčastňuje na výstave Spolku slovenských umelcov. Veľmi dobre prijatá verejná premiéra 21-ročného mladíka definitívne nasmeruje

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 83% na dočítanie.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Digitálne predplatné

Získajte prístup ku kompletnému obsahu

KÚPIŤ

Už máte predplatné?
Prihláste sa

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.