Ani po emigrácii nebol v bezpečí. S traumou z odchodu sa Cíger-Hronský vyrovnával ťažko

„Učím deti a dospelé deti, aby sa lepšie mali než ja, ale nechcú mi veriť. A píšem. Píšem dosť a dobre. Nechcú mi to síce uznať, nuž čo si mám počať? – Budem písať menej a horšie. Rád by som robil niečo statočnejšieho, žiaľbohu, nič neviem. Poznám však ohromne mnoho ľudí, ktorí všeličo vedia. Tým závidím.“

Takto 10. novembra 1930 opísal Jozef Cíger-Hronský svoju situáciu a zapájanie sa do slovenského literárneho života v Martine.

Nebola to tak úplne pravda. Už v tom čase dobová kritika aj čitatelia (vrátane detských) prijímali jeho diela takmer bez výnimky priaznivo. Svoj literárny vrchol však mal Hronský ešte len pred sebou a možno si vtedy ešte ani on sám nevedel predstaviť, k akým literárnym inováciám sa dopracuje.

„Ak by sme chceli menovať aspoň troch prozaikov medzivojnového a vojnového obdobia, ktorí suverénne zvládli tvorivé zámery či ovplyvnili literárny vývin, boli by to Milo Urban, Jozef Cíger-Hronský a František Švantner,“ napísal dnes už nebohý literárny kritik a historik Vladimír Petrík.

„Všeličím sa odlišujú, ale niečo majú spoločné. Všetci preniesli ťažiská výpovedí do vnútra postáv. Vonkajšia realita sa tu filtruje cez individuálne vedomie. Urban hľadá a nachádza vo vnútri postáv svedomie, Hronský utrpenie, Švantner podvedomie.“

Od učenia k literatúre

Jozef Cíger (vtedy ešte bez pseudonymu Hronský) sa narodil 23. februára 1896 vo Zvolene ako druhý najstarší zo siedmich detí Petra Pavla a Jozefíny. Matka z neho chcela mať kňaza, o jeho životnom smerovaní však rozhodoval otec, ktorý ho zapísal na učiteľské štúdiá.

A zasiahol ešte raz, keď sa mladý Jozef chcel po škole vydať na maliarsku dráhu: „Mal som už pozháňané aj akési štipendiá, ale otec – robotník – mal na starosti škoľovanie šiestich mojich súrodencov, veľmi málo prostriedkov a azda ešte menej dôvery, že narábanie štetcom je naozaj seriózne zamestnanie. I vyviedol ma na vojnou pritlačenú dedinu a bez voľby, bez predbežného ustanovenia stal som sa učiteľom,“ cituje Hronského vo svojej diplomovej práci Literárnohistorické konfrontácie (J. C. Hronský a literárna veda) Helena Valíčková.

Osudnejším ako učenie, hoci aj z neho mnoho čerpal, sa mu stal samotný kontakt s dedinou: „(...) zaujala ma tak mocne, otvorila mi priam nový, neznámy a bohatý svet a zásobila ma nadlho všeličím,“ ďakoval Jozef Cíger-Hronský s odstupom desaťročí za túto skúsenosť.

„Presvedčený som, slovenská dedina zapôsobila na mňa silným a trvalým dojmom, lebo mala jasnú tvár, jednoznačnú farbu i reč. Tu sa mi rozložil aj osud drobného človeka, na ktorého som sa azda od

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 81% na dočítanie.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Digitálne predplatné

Získajte prístup ku kompletnému obsahu

KÚPIŤ

Už máte predplatné?
Prihláste sa

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.