Samorast, ktorý sa podvolil: Františka Hečka priviedli životné tragédie k nekritickej viere v komunizmus

„U maliara Kudláča sa mi už sedieť nechce. (…) Nepáči sa mi akosi ten maliar. Ani to, čo nakreslil. Veď – ono kde niet nič pekného, tam ani čert neberie, ale ja sa v zrkadle vidím inakší. Z plátna sa díva čosi povýšené (ako bývalý krajinský prezident) a naduté ako dedinský boháč (keď bol ešte pán a mal dvoch paholkov) – ostatné by ušlo. Ale dosť možné je i tak, že práve takto aj vyzerám v skutočnosti. A práve preto ma toľko ľudí nemôže vystáť.“

Iba občas má človek šancu nazrieť tak hlboko dovnútra niekoho iného – koho navyše osobne nikdy nepoznal – ako v prípade Františka Hečka. Mnoho podstatného o ňom prezrádza už postava Mareka Habdžu v jeho románe Červené víno, no to je, pochopiteľne, nič oproti vyše päťstostranovej „rodinnej kronike“, písanej spolu s manželkou, tiež spisovateľkou Máriou Jančovou, ktorá vyšla vo vydavateľstve Marenčin P.T. pod názvom Denníky 1938 – 1960.

Ak by sme chceli Hečkove rozpory zhrnúť v dvoch vetách, zneli by napríklad takto: o čo nespravodlivejšie kritizoval cudzích, o to vrúcnejšie ľúbil vlastných; o čo naivnejší bol pri posudzovaní súdobej reality, o to prenikavejšie vedel zachytiť nadčasovú múdrosť svojich predkov. 

Kraj trápení aj zázračnosti

Sugestívne vykreslený Vlčindol v Červenom víne, to bola dolina neďaleko Suchej nad Parnou pri Trnave, v ktorej sa František 10. júna 1905 narodil: „Pochádzam z bohatého kraja. To je taký kraj, kde je ďaleko dovidieť a kde nebo splýva so zemou. Kraj všetkých možných krás a zázračností, ale aj všetkých možných trápení a navštívení. Tu som sa naučil obracať sa čelom k skutočnosti. Lebo inak by sa ani nedalo predŕžať.“

Mal iba päť rokov, keď celá rodina takmer zomrela od hladu pre silný aprílový mraz, ktorý zničil úrodu v ich vinohrade. A keď mal desať rokov, musel v ňom ako najstarší syn tvrdo robiť namiesto otca, ktorý odišiel bojovať na front prvej svetovej vojny.

Od svojich rodičov som sa naučil dôslednosti v práci, hovorieval neskôr. Uplatňoval ju nielen vo svojich rozmanitých „oficiálnych“ profesiách – bol robotníkom, roľníkom, družstevným revízorom či

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Digitálne predplatné

Získajte prístup ku kompletnému obsahu

KÚPIŤ

Už máte predplatné?
Prihláste sa

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.