Samorast, ktorý sa podvolil: Františka Hečka priviedli životné tragédie k nekritickej viere v komunizmus

„U maliara Kudláča sa mi už sedieť nechce. (…) Nepáči sa mi akosi ten maliar. Ani to, čo nakreslil. Veď – ono kde niet nič pekného, tam ani čert neberie, ale ja sa v zrkadle vidím inakší. Z plátna sa díva čosi povýšené (ako bývalý krajinský prezident) a naduté ako dedinský boháč (keď bol ešte pán a mal dvoch paholkov) – ostatné by ušlo. Ale dosť možné je i tak, že práve takto aj vyzerám v skutočnosti. A práve preto ma toľko ľudí nemôže vystáť.“

Iba občas má človek šancu nazrieť tak hlboko dovnútra niekoho iného – koho navyše osobne nikdy nepoznal – ako v prípade Františka Hečka. Mnoho podstatného o ňom prezrádza už postava Mareka Habdžu v jeho románe Červené víno, no to je, pochopiteľne, nič oproti vyše päťstostranovej „rodinnej kronike“, písanej spolu s manželkou, tiež spisovateľkou Máriou Jančovou, ktorá vyšla vo vydavateľstve Marenčin P.T. pod názvom Denníky 1938 – 1960.

Ak by sme chceli Hečkove rozpory zhrnúť v dvoch vetách, zneli by napríklad takto: o čo nespravodlivejšie kritizoval cudzích, o to vrúcnejšie ľúbil vlastných; o čo naivnejší bol pri posudzovaní súdobej reality, o to prenikavejšie vedel zachytiť nadčasovú múdrosť svojich predkov. 

Kraj trápení aj zázračnosti

Sugestívne vykreslený Vlčindol v Červenom víne, to bola dolina neďaleko Suchej nad Parnou pri Trnave, v ktorej sa František 10. júna 1905 narodil: „Pochádzam z bohatého kraja. To je taký kraj, kde je ďaleko dovidieť a kde nebo splýva so zemou. Kraj všetkých možných krás a zázračností, ale aj všetkých možných trápení a navštívení. Tu som sa naučil obracať sa čelom k skutočnosti. Lebo inak by sa ani nedalo predŕžať.“

Mal iba päť rokov, keď celá rodina takmer zomrela od hladu pre silný aprílový mraz, ktorý zničil úrodu v ich vinohrade. A keď mal desať rokov, musel v ňom ako najstarší syn tvrdo robiť namiesto otca, ktorý odišiel bojovať na front prvej svetovej vojny.

Od svojich rodičov som sa naučil dôslednosti v práci, hovorieval neskôr. Uplatňoval ju nielen vo svojich rozmanitých „oficiálnych“ profesiách – bol robotníkom, roľníkom, družstevným revízorom či

Nedozvedeli ste sa všetko?

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.