Emigrant z presvedčenia: Košický spisovateľ Sándor Márai stratil rodinu, vlasť a napokon sám seba

Svoje knihy zakázal vydávať všade tam, kde trvala sovietska okupácia. Domnieval sa, že ľudia sú vinní nielen svojimi skutkami, ale aj svojím mlčaním. Vyčítavo sa pýtal: „Ale prečo tak úzkostlivo, kŕčovito mlčíme?“ Maďarský národ nechcel utešiť, ale pochopiť.

Narodil sa do krajiny, ktorá svojou rozpínavosťou a izolovanosťou prišla o veľa – nielen o územia, ale aj o svoju dôstojnosť. Narodil sa 11. apríla 1900 v Košiciach a už jeho rodný dom na Mäsiarskej ulici č. 35 mal rovnako zaujímavý a pohnutý osud ako jeho obyvatelia.

V priečelí dvoch stredovekých budov postupne bývali a prevzali nad ním správu richtár, barón, župný chirurg, advokát (neskôr dom komunisti znárodnili a premenili na drogériu aj na sklad pre vodné čerpadlá) – teda vrstva mešťanov, ku ktorej sa Sándor Márai vždy hrdo hlásil. Jeho rodina pochádzajúca zo starého spišsko-nemeckého meštianskeho rodu sa v Košiciach usídlila v 17. storočí.

Na odpor sa postavil už v mladom veku – najprv, keď mu rodičia nedovolili stať sa spisovateľom, a následne, keď mu budúci svokrovci nechceli dať povolenie na svadbu s ich dcérou. Otcovo želanie pokračovať v jeho advokátskych stopách obišiel, jeho politické ambície naplnené mandátom v pražskom parlamente nasledoval chvíľkovým koketovaním s komunistickou stranou. Nestabilná vláda stratila po pol roku väčšinu a Márai po otcovom odporúčaní odišiel do Berlína.

​Ešte predtým však vydal básnickú zbierku Emlékkönyv (Pamätník), vďaka ktorej získal miesto a zozbieral skúsenosti v redakcii Budapesti Hírlap. Ale nikdy sa necítil byť básnikom. Síce súhlasil s tým, čo povedal Ezra Pound, že „v poézii nadobúda oprávnenie všetko, po čom národy túžia“, a pocítil tú slastnú vibráciu, keď mu „zacvendžal rým, ten ,barbarský šperk‘“ – ohodnotil však, že v jeho básňach chýbala hustá, výbušná, rozpínavá sila.

V Berlíne, Lipsku a Frankfurte nad Mohanom sa venoval novinárčine, reportážam a prekladom Franza Kafku, o ktorom ako jeden z prvých napísal recenziu. Vravieval, že každý maďarský spisovateľ, ktorý ovládal nejaký západný jazyk, považoval prekladanie za svoju

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 82% na dočítanie.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Digitálne predplatné

Získajte prístup ku kompletnému obsahu

KÚPIŤ

Už máte predplatné?
Prihláste sa

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.