Hviezda operného neba, ktorá nikdy nezhasla: O ťažkej chorobe Lucie Poppovej takmer nik nevedel

„Tajomstvom šťastia sú dobré zdravie a zlá pamäť.“ Pri našej najvýznamnejšej opernej speváčke jej vlastný výrok platil opačne.

Pamätala si každé operné naštudovanie a za oponou (železnou aj divadelnou) nezabudla na tých, čo jej pomohli. No zdravie ju zradilo vo chvíli, keď by sa mohla pobrať do zaslúženého speváckeho dôchodku a v pokoji odpočívať.

Speváčkin celosvetový úspech otvoril dvere dokorán aj ďalším slovenským operným interpretkám, napríklad Edite Gruberovej, Eve Blahovej či z novšej generácie Adriane Kučerovej.

Divadelný historik, kritik a dramaturg Jaroslav Blaho si myslí, že sme sa jej za to nedostatočne odvďačili: „Bola Lucia Poppová napriek svojim slovenským génom, bratislavským detským a študentským rokom a vlastnému svedomiu, ktoré nikdy nezapieralo vzťah k vlasti, hviezdou slovenskej opery, ako sa neraz uvádza? Splatili sme jej to, čo velikánom patrí? Dostalo sa jej okrem príležitostných spomienkových akcií skutočnej satisfakcie?“

​Od herečky k speváčke

Nazývala sa Európankou. Ešte výstižnejšie by bolo označenie kozmopolitka, pretože v speváčkinej krvi kolovali gény štyroch národností starých rodičov.

Svoj vek, na rozdiel od niektorých operných div, nikdy netajila. Narodila sa 12. novembra 1939 v Záhorskej Vsi. Otec Rudolf pôsobil v diplomatických kruhoch a spolu s manželkou a ich jedinou dcérou žil tri roky v Londýne. Pritvrdzovanie režimu spôsobilo, že stratil prácu a rodina sa musela vrátiť domov. Lucia mala preto sťažené štúdium medicíny a po dvoch semestroch sa ho vzdala. V tom čase už aj tak uprednostňovala hudbu, ku ktorej inklinovala aj mama Milada.

Najprv to na VŠMU skúsila v odbore herectvo. Predchádzal tomu herecký debut v sedemnástich rokoch vo filme Pavla Bielika Štyridsaťštyri. Legendárny režisér si ju neskôr zvolil do hlavnej