Silvestra Krčméryho komunisti nezlomili: Vy máte moc, ale my máme pravdu, povedal im pri súde

Komunistický režim chcel svojich „triednych nepriateľov“ v 50. rokoch zlomiť, vnútorne aj navonok. V prípade lekára Silvestra Krčméryho sa mu to nepodarilo. Napriek tomu, že strávil 14 rokov vo väzení za vlastizradu, ani raz nepodľahol. S vyšetrovateľmi, sudcami ani agentmi ŠtB takmer nikdy nekomunikoval, nevypovedal, neľutoval.

„Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu,“ týmito slovami zakončil Krčméry svoju obhajobu pred Vojenským súdom v Trenčíne v roku 1954. To mal za sebou už tri roky krutej väzby, ponižovania, bitiek aj psychického týrania. V tej chvíli, ako sa odvolával na pravdu, sa jeho rodina začala báť toho najhoršieho – popravy. On väzenie a nátlak paradoxne označoval za božiu milosť.

„Kto má v rukách moc, ten si myslí, že môže pravdu potlačiť. Zabiť. Alebo i ukrižovať. Ale pravda dosiaľ ešte vždy vstala i vstane z mŕtvych,“ hovoril počas monsterprocesu.

Pre mladého absolventa lekárskej fakulty bol veľkým príkladom chorvátsky kňaz a profesor Tomislav Kolakovič, ktorý sa venoval vysokoškolskej mládeži. Práve on ho presvedčil o význame laikov a malých spoločenstiev. Krčméry po druhej svetovej vojne spolu s Vladimírom Juklom organizovali evanjelizáciu študentov aj robotníkov. Prvý raz sa dostal do kontaktu so Štátnou bezpečnosťou ešte pred februárom 1948, štyri týždne strávil vo väzení za rozvoj hnutia laického apoštolátu. Neprestal s tým ani po prepustení na slobodu.

Mučenie

ŠtB ho neustále sledovala a zatkla opäť v roku 1951 počas základnej vojenskej služby. Tri roky strávil vo vyšetrovacej väzbe.

„Tu som zažil zvláštne kuriozity. Epizódy, ktorými sa usilovali väzňa zlomiť. Jednou bola takzvaná chladnička, do ktorej ma zrazu odviedli. To je cela – temnica bez okien, so značne zníženou temperatúrou možno až pod nulou. V betónovej kobke nebola ani len drevená pričňa. Ležalo sa priamo na betóne a večer si musel väzeň dokonca zvliecť aj vrecovinové šaty a spať iba v košeli alebo v spodkoch. Každých pár sekúnd sa nehlučne rozsvietilo svetlo,“ opisuje v knihe Pravdou proti moci pomery vo väznici Ruzyň.

Na dennom poriadku bolo odopieranie jedla aj spánku, bitky, ale aj vyhrážanie sa útokom na rodinu a blízkych. V 50. rokoch boli väznice plné takzvaných politických väzňov, kňazov, rehoľných sestričiek aj laikov. Komunistický režim ich vinil z rozvracania republiky.

„Mlynové výsluchy bývali vo dne v noci. V pozore, pokiaľ viem, som stál až päťdesiat hodín a oni sa striedali po troch až šiestich

Nedozvedeli ste sa všetko?

Predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov a získajte neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu s ktorým vám nič neunikne.

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.