Ho Či Min sa stal ikonou Vietnamu, jeho posledné želanie ale nerešpektovali

Symbolom ľudového hrdinu a ikonou znovuzrodenie vietnamskej štátnosti sa Ho Či Min stal už počas svojho života, ktorý sa skončil 2. septembra 1969. „Strýčka Ho“, komunistického vodcu a prvého prezidenta Severného Vietnamu, aj dnes v jeho vlasti obdivujú všetky generácie ľudí a jeho hrobka sa stala svätyňou.

Aj mladí Vietnamci vidia Ho Či Mina ako osloboditeľa od francúzskej nadvlády a bojovníka za zjednotenie, aj keď sa konca vojny o sedem rokov nedožil. V jeho zbožšťovaní ich podporujú aj všadeprítomné propagandistické plagáty.

Sám Ho Či Min bol pritom známy veľkou skromnosťou. Traduje sa, že keď mal bývať v paláci niekdajšieho francúzskeho guvernéra, vybral si radšej domček jeho záhradníka.

A neželal si ani, aby sa okolo neho po smrti vytvoril podobný kult ako v prípade Lenina či Mao Ce-tunga. Nechcel, aby jeho telo nabalzamovali a vystavili, želal si byť spopolnený a bez väčšej pompy pochovaný. Toto prianie mu ale nevyplnili a jeho pozostatky je tak možné dodnes vidieť v hanojskom mauzóleu.

Jeho obdivovateľom neprekáža ani skutočnosť, že to bol práve sám veľký Ho Či Min, kto pri rozmetávaní politických oponentov razil heslo: „Kto nebude nasledovať cestu, ktorú určujem ja, bude zlikvidovaný.“

Ho Či Min (vlastným menom Nguyen Tat Thanh) sa narodil 19. mája 1890 v rodine vidieckeho učiteľa vo francúzskej Indočíne, ktorej bol vtedy Vietnam súčasťou, v hornatej provincii Nghe An. Študoval na Národnom lýceu v Hue a kým ako 21-ročný odplával na lodi do Európy, vyučoval istý čas francúzštinu a vietnamčinu.

Mimo svojej vlasti žil tri desiatky rokov. V Marseille vystriedal niekoľko zamestnaní, pracoval napríklad ako čašník či retušér filmov a voľný čas trávil čítaním kníh a novín v knižniciach. Po dvoch rokoch sa vydal na cesty, pracoval na lodiach a istý čas aj v Spojených štátoch amerických a vo Veľkej Británii.

Ho Či Min strávil počas indočínskej vojny za nezávislosť osem rokov v džungliach severného Vietnamu, odkiaľ velil bojovníkom Viet Minhu.
Zdroj: Wikimedia Commons

​V roku 1919 sa vrátil do Paríža a začal sa zaujímať o politiku, najmä pod vplyvom popredného predstaviteľa francúzskych socialistov Marcela Cachina, s ktorým sa zoznámil. Začal v novinách publikovať články vyzývajúce k nezávislosti svojej krajiny a pripojil sa k skupine vietnamských nacionalistov. Počas mierovej konferencie vo Versailles požiadali západné mocnosti o uznanie občianskych práv vietnamského ľudu vo francúzskej Indočíne a citujúc zásadu sebaurčenia, načrtnutú práve spojencami, tiež o ukončenie koloniálnej nadvlády vo Vietname a vytvorenie nezávislej vlády.

Odozvy sa síce nedočkali, listy so spomínanými výzvami, ktoré adresovali napríklad francúzskemu premiérovi Clemenceauovi či americkému prezidentovi Wilsonovi, sa Nguyen Tat Thanh (budúci Ho Či Min) začal dostávať do širšieho povedomia ako symbolický vodca vietnamského protikoloniálneho hnutia.

Stal sa zakladajúcim členom Komunistickej strany Francúzska, v ktorej zastával post v koloniálnom výbore. Čoraz intenzívnejšie publikoval v novinách a časopisoch a jeho články sa časom dostali do pozornosti člena sovietskeho politbyra Dmitrija Manuiľského, ktorý ho pozval do Moskvy, kde začal Thanh pracovať pre Komunistickú internacionálu.

V novembri 1924 zamieril do Kantonu v Číne, kde sa venoval výučbe komunistických kádrov a pre rovnaké myšlienky sa snažil získať aj mladých Vietnamcov, ktorí tam žili a študovali. Do Sovietskeho zväzu sa vrátil po troch rokoch, zakrátko ale zamieril opäť do Paríža a neskôr bol vyslaný ako zástupca Kominterny do Hongkongu. Tam bol zatknutý a dva roky väznený britskými úradmi.

Ho Či Minovo mauzóleum v Hanoji sa pre Vietnamcov stalo svätyňou. On sám pritom nechcel, aby jeho telo nabalzamovali a vystavili, želal si byť spopolnený a bez väčšej pompy pochovaný.
Zdroj: Wikimedia Commons

​​Začiatkom štyridsiatych rokov sa vrátil do vlasti a začal používať meno Ho Či Min (v preklade to znamená „Ten, ktorý bol osvietený“). Postavil sa na čelo nacionalistickej Ligy za nezávislosť Vietnamu (Viet Minh), najlepšie organizovanej skupiny indočínskeho odboja v krajine, obsadenej Japonskom. Po jeho kapitulácii vyhlásil Ho Či Min nezávislú republiku.

V novembri 1946 však opäť prepukli boje medzi Viet Minhom a Francúzskou koloniálnou správou, ktoré vyústili do dlhotrvajúcej indočínskej vojny za nezávislosť. Tá sa napokon skončila v roku 1954 porážkou Francúzov pri Dien Bien Phu. Ho Či Min strávil osem náročných rokov v džungliach severného Vietnamu, odkiaľ velil bojovníkom Viet Minhu.

Ženevské dohody krajinu rozdelili na severnú Vietnamskú demokratickú republiku a profrancúzsku južnú Vietnamskú republiku. Ho Či Min, ktorý bol severovietnamským prezidentom, sa ich snažil zjednotiť, v rámci boja proti rozširovaniu komunizmu však do vojny vstúpili Spojené štáty.

Neuspeli, obe časti boli opäť spojené 2. júla 1976, keď vznikla Vietnamská socialistická republika. Toho sa však už Ho Či Min nedožil.