Zložitý človek v zložitých dobách: Vladimír Mináč skončil v koncentráku pre mladícku frajerinu

„Kdesi sa naozaj o nás vie aj to, čo my sami o sebe ani netušíme. Ešte než zomriem alebo celkom zhlúpnem, rád by som videl kompletný kádrový spis o sebe; to by bola paráda, to by bolo čítanie! Tuším, že by všetky romány, aj tie nenapísané, zbledli od závisti.“

Toto prianie vyslovil Vladimír Mináč rok pred Nežnou revolúciou v rozhovore pre Literárny týždenník. Pravdepodobne sa mu nikdy nesplnilo – no v tom, že ten text nebol nuda sa zaručene nemýlil. Nielen pre jeho pohnutý život, ale aj pre samotný fakt, že komunistom ležal v žalúdku aj po tom, čo sa zaradil k najvplyvnejším funkcionárom režimu. O období predtým ani nehovoriac.

Mladosť v strašných časoch

Vladimír Mináč, muž, v ktorom podľa slov spisovateľky Dany Podrackej celý život driemala nevypočítateľná vulkanická sila, sa narodil 10. augusta 1922 v Klenovci do rodiny obuvníckeho majstra. Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr na Univerzite Komenského, odbor slovenčina – nemčina. V detstve bol svedkom hospodárskej krízy a dospieval za druhej svetovej vojny, v temnej realite vojnového slovenského štátu, čo ho ako mnoho jeho generačných súpútnikov natrvalo poznačilo.

Krátko po tom, čo doštuduje, vypukne SNP a on sa ako čerstvo 22-ročný pridáva k partizánom. Pár mesiacov nato sa ocitne doslova vo vyhni pekla tých čias. Pre svoje „frajerstvo“ – tak to aspoň hodnotil Mináč sám – ho deportujú najskôr do Mauthausenu a neskôr do Dachau.

​Dana Podracká, autorka Paradisa, knižne vydaného rozhovoru Mináčom, nešťastnú udalosť opisuje takto:  „V hore sedeli okolo ohňa a on mal zbraň, ktorou ´frajeril´, a nevdojak si štúrovsky strelil do nohy. Odniesli ho na čečine do dediny, k židovskému lekárovi. Ten ho ošetril a ktosi ho udal. Ráno ho zobrali a už sa to s ním viezlo. Či sa ten lekár dostal do koncentračného tábora neviem, ale on áno. Istý čas pálil telá v peci. Nikdy sa toho nezbavil. Odmietal o tom hovoriť a napísať román.“

Spisovateľ Peter Holka, ktorý s ním už ako s postarším pánom takisto viedol debaty, spomínal, že až keď sa opil, čo-to utrúsil. „Neviem, či viac zlostne alebo bolestne,“ podotkol v článku pre SME.

Mináč samotný svoje mlčanie opisoval takto: „Nikdy som sa nedotkol takých spomienok, ktoré by ma mohli viesť k nenávisti. (...) aj za to som sa zrejme strážil spomínať na všetko, čo súviselo s koncentračným táborom, aby som neupadol do nenávisti. Neviem, čo je lepšie: či vykričať všetko a zbaviť sa mory, alebo vzdialiť sa od nej silou vôle, alebo silou srdca, silou pochopenia a porozumenia. Každý ľudský čin sa dá napokon pochopiť, ak je človek dosť ochotný porozumieť mu.“

A akoby v tých slovách bolo prítomné aj vedomie toho, že i jeho vlastný život bude raz vyžadovať nemalú mieru vcítenia zo strany tých druhých.

Rana od vlastných

Keď sa z táborov vrátil, jeho mama ho podľa tvrdenia Vladimíra Mináča mladšieho dávala tri mesiace „dokopy“. Autoterapiou sa mu však stalo najmä písanie. Debutový román Smrť chodí po horách tvoril už ako redaktor armádneho časopisu Obrana ľudu.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov a získajte neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu s ktorým vám nič neunikne.

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.