Brankár, ktorého nám závidel celý svet. Milovník hokeja aj života Vladimír Dzurilla odišiel priskoro

Hokejový život niekedy prináša absurdné veci. Vladimír Dzurilla sa deväť rokov po prevzatí ceny pre najlepšieho brankára hokejových majstrovstiev sveta v roku 1965 oficiálne rozlúčil s reprezentáciou. Lenže všetko sa veľmi skoro potom zvláštne zamotalo. Dzurillove udivujúce výkony v najvyššej súťaži ho totiž znovu katapultovali do národného tímu.

A práve po svojom nečakanom comebacku predvádzal v reprezentácii najlepšie kúsky vo svojom živote. V rokoch 1976 a 1977 si priviezol dve zlaté zo svetových šampionátov v Katoviciach a vo Viedni, ale nadchol najmä na Kanadskom pohári.

Vtedy sa prvýkrát v histórii hokeja uskutočnil turnaj, na ktorom sa stretli najlepší hráči sveta. Kanadský pohár pútal ohromnú pozornosť nielen v krajine javorových listov, kde sa uskutočnil, ale prakticky po celej zemeguli.

„Do Kanady odlietal ako jasná brankárska jednotka Jirka Holeček. Lenže Vlado potom tiež dostal šancu a už ju nepustil,“ spomínal na turnaj, ktorého ohlas sa dá prirovnať aj k olympijskému Naganu, Milan Nový. Obávaný kanonier, ktorý tamojších fanúšikov trochu vykoľajil z ich eufórie a sebavedomia. V prvom vzájomnom súboji s Kanadou totiž zabezpečil jediný gól zápasu.

Čechoslováci sa potom s Kanadou stretli ešte vo finále, ktoré sa hralo na dva víťazné zápasy. Prvý Kanada ovládla bez problémov 6: 0, ale v tom druhom sa k výhre 5: 4 predrala až v predĺžení.

V tých dvoch vyrovnaných a vzrušujúcich zápasoch v Montreale v bránke československého výberu čaroval Vladimír Dzurilla. Svojimi výkonmi aj pre Európana nezvyklým štýlom Kanadu uchvátil a stal sa miláčikom publika. Bezprostredne po turnaji dostal dokonca ponuky od štyroch tímov NHL.

​„Vladovi možno pomohla k jeho výkonom aj psychická pohoda a pokoj,“ premýšľal po rokoch Nový. „Asi si pôvodne myslel, že si príliš nezachytá, takže vôbec nebol nervózny. A potom zrazu dostal šancu a išlo mu to parádne. Pritom to nemal vôbec jednoduché, pretože playeri z NHL už vtedy strieľali strašne tvrdo. V bránkovisku hrali pre nás nezvyčajne agresívne a snažili sa s nevídanou vytrvalosťou puky dorážať do bránky. Kto tieto situácie zvládol, musel byť teda veľmi dobrý gólman.“

Pomáhala aj robustná postava

S Dzurillom si v mančafte v Kanade zahral aj šikovný útočník a známy poctivec Josef Augusta.

„V Kanade z neho boli úplne hotoví, keď ho videli chytať,“ vybavoval si pred niekoľkými rokmi. „Z ničoho nič sa tam objavil brankár z Európy a predvádzal typicky kanadské poňatie chytania. Vychádzal proti strelám, prakticky nepadal na ľad, všetko sa snažil kryť postojačky. Bol veľmi pohyblivý, dokázal sa rýchlo premiestňovať od tyče k tyči, navyše mal bleskovú lapačku. A keď pripočítame jeho mohutnú postavu, veľa medzier okolo neho už v bránke nezostalo. A to sa vtedy brankári obliekali do trochu iného výstroja než v súčasnosti. Keby mal na sebe to, čo sa nosí dnes, tak by mu nedal gól azda vôbec nikto...“

Milan Nový jeho slová potvrdzoval: „Vlado dobre čítal hru útočníkov a hlavne nikdy nezmätkoval. Veľa brankárov v rozhodujúcej chvíli stratí nervy a urobí napríklad i malú chybičku. Vlado nie... Pomáhali mu pevné nervy a čo si budeme hovoriť, tiež trochu tá jeho figúra.“

Milovník hokeja aj života. Vladimír Dzurilla bol takmer celý život brankárskou jednotkou, no dokázal prijať aj prirodzený pád svojich schopností.
Zdroj: Archív TASR

​Nový vraj v lige nastrieľal viac gólov Holečkovi než Dzurillovi, o tom je pevne presvedčený. „Moje Kladno bolo vtedy určite lepšie ako Sparta a Jirka Holeček mohol robiť v bránke Pražanov možné aj nemožné, ale my sme mu tie góly aj tak strieľali,“ smial sa.

V Slovane ho najprv nechceli

K hokeju sa Dzurilla dostal cez futbal až v trinástich rokoch. V Slovane Bratislava ho odmietli, takže zamieril do celku Spartak Kovosmalt Petržalka. Lenže v bránkovisku si čoskoro získal náležitý rešpekt, takže si ho funkcionári Slovana vzápätí všimli. Najskôr si ho požičali na hosťovanie a potom za „dvadsať hokejok a dvadsať pukov“ prestúpil k „belasým“ natrvalo.

Ľahké to však v tíme nemal. Večne sa stával súčasťou boja o titul a priazeň publika, ktorá bývala občas trochu vrtkavá. Dzurilla preto svojho času dokonca odmietal chytať v domácom prostredí, pretože bol rozladený nekritickým prístupom publika.

V závere kariéry zasa plnili novinové stránky jeho spory s brankárom Marcelom Sakáčom. Obaja chytali v Slovane výborne a obaja logicky usilovali o post jednotky v mužstve. Ich vyhrotené vzťahy nakoniec dokonca riešila aj disciplinárna komisia.

Napriek spomínaným problémom však každý, kto Dzurillu bližšie spoznal, pochopil, že sa v jeho rozložitej postave skrýva vľúdna duša a dobrota.

Blesková lapačka a robustná postava jeho súperov netešili.
Zdroj: Pinterest

​​„Vlado bol skutočne výborný chlap, spomínam naňho len v dobrom. Aj preto, že nikdy nepokazil žiadnu zábavu,“ povedal Nový. Josef Augusta pridal, že mal naozaj veľmi rád život: „Patril medzi skvelých parťákov a vyhľadával dobrú spoločnosť. Nikdy nesklamal ako brankár ani ako spoločník. Trebárs na spomínanom Kanadskom pohári býval na izbe s Jirkom Novákom. Raz naplnili vaňu pivami a zasypali ich ľadom. A všetkých nás tam na to pivko potom pozýval.“

Dzurillovým dlhoročným parťákom v bránke národného tímu sa stal Jiří Holeček. Keď sa objavili vedľa seba, čiastočne pripomínali komickú dvojicu Laurela a Hardyho. Holeček, vysoký dlháň so subtílnou postavou, dokázal na bránkovej čiare rozťahovať nohy s betónmi do najdivnejších uhlov. Svojím neskutočným pohybom a vrtkosťou vtedy zamotával hlavu hlavne ruským útočníkom, ktorí boli zvyknutí voziť puky až do bránky. „Hardy“ Dzurilla zase svojou rozložitou postavou a pokojom znervózňoval skôr zámorských hokejistov. V každom prípade sa však veľmi dobre dopĺňali.

Malý a veľký čert

Holeček má vraj na Dzurillu dva pohľady. „Keď som ako mladý prišiel do reprezentácie, Vlado ma večne po niečo niekam posielal a hovoril mi napríklad, nech po tréningu pozbieram puky. Nuž, bol mazák, s tým sa nedalo nič robiť,“ spomínal pobavene.

Holeček potom na čas z reprezentácie vypadol, a keď sa vrátil, tak už v úlohe gólmana číslo jeden. „Vlado však fakt, že na neho zostal post číslo dva, bral v pohode,“ pokračoval. „Vychádzali sme veľmi dobre, určite aj preto, že sa s touto novou rolou bez problému vyrovnal. Zvláštne je, že s Jirkom Crhom v bránke sme majstrovstvá sveta nikdy nevyhrali, no len čo sa do reprezentácie dostal Vlado, tak sa nám darilo. Stal sa takým talizmanom v mančafte... Tiež si spomínam, že býval v izbe väčšinou s Ferom Černíkom. Obaja mali kučeravé vlasy, takže sa im hovorilo malý a veľký čert...“

Po skončení aktívnej hráčskej kariéry zostal Vladimír Dzurilla pri hokeji ako tréner.
Zdroj: hockeyslovakia.sk

​Práve Dzurilla začal ako jeden z prvých v Československu používať masku, pretože už mal dosť pribúdajúcich zranení v tvári.

„Mali sme takmer rovnakú masku, ale Vlado v nej, tým, že mal širšiu tvár ako ja, vyzeral trochu inak,“ vybavoval si Holeček. „Vôbec prvý sa však s maskou objavil, myslím, Vladimír Nadrchal, druhý bol Vlado a potom sme ju začali nosiť aj my ostatní.“

Na Dzurillu často spomínal tiež Stanislav Neveselý. Bývalý výborný hokejista a neskôr úspešný tréner. Práve kuriózny gól, ktorý kedysi Dzurillovi strelil, mu priniesol slávu a popularitu.

„Táto strela sa dokonca dostala aj na stránky kníh,“ pýšil sa pred časom. „Karel Gut mi poslal presnú prihrávku, ja som došiel k červenej čiare a napálil puk na bránu. Ani som sa nepozeral, kam letí, a zamieril na striedačku. Vlado však zrejme práve nedával pozor a puk na zdesenie jeho spoluhráčov a na našu radosť skončil v bránke! Tento gól padol pár minút pred koncom zápasu a Slovan pripravil o majstrovský titul!“

Kariéru zakončil v Nemecku

Po tom, čo Dzurilla v roku 1977 naposledy v živote obliekol reprezentačný dres, skúsil šťastie v nemeckých celkoch EV Augsburg a SC Riessersee. Práve vtedy sa hokejisti príliš na Západ legálne nepúšťali, ale v roku 1978 dostalo dovolenie hneď päť ikon. Jiří Holík, František Machač, František Pospíšil, Jiří Holeček a Vladimír Dzurilla. Hovorilo sa, že im vtedy pomohol premiér Štrougal.

Doba bola totiž napätá, najmä po tom, čo v roku 1974 emigroval slávny Václav Nedomanský. Aj Štrougal si uvedomoval, že nebezpečenstvo ďalších útekov je úplne reálne, takže nakoniec prehovoril Husáka, aby odchod aspoň piatich hráčov podpísal.

V roku 2015 si legendárneho hokejistu pripomenula vydaním známky s jeho podobizňou aj Slovenská pošta.
Zdroj: Archív TASR

​Dzurilla sa v Nemecku veľmi dobre zapísal, a tiež preto tam neskôr začal trénovať brankárov. Koncom júla v roku 1995 však v Düsseldorfe raz neprišiel na tréning. Väčšina si najprv myslela, že možno musel naliehavo odcestovať domov. No keď sa nehlásil, policajti otvorili jeho byt a našli ho tam bez známok života.

„Veru, človek do tela nevidí,“ krčil plecami Milan Nový. „To viete, z hokeja ho máme všetci trochu opotrebované, ale Vladových 53 rokov... Veď to nie je žiadny vek. Pamätám si, že som sa bol pred časom pozrieť na tenisovom turnaji a môj dlhoročný spoluhráč Eda Novák lietal po kurte pri štvorhre ako mladík. Ja som na neho ešte zo žartu pokrikoval, nech sa toľko nenaháňa. A o týždeň zomrel.“

Jiří Holeček uvažoval, či infarkt myokardu nemohol súvisieť napríklad s jeho váhou: „Vlado pribral azda aj 30 kilogramov a možno to jeho organizmus už neutiahol.“

„Jeho smrť nás všetkých strašne zaskočila,“ uzavrel pred časom túto smutnú kapitolu dnes už tiež zosnulý Josef Augusta. „Ak mal nejaké problémy, tak ich na sebe rozhodne nedával nikdy poznať. Opustil nás strašne skoro, ale na druhej strane – život si dokázal užiť skutočne naplno.“

Pochovaný je na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí, pár krokov od miest, kde naveky odpočíva Alexander Dubček. 

 

_________________________________________________________

Zdroj: Pinterest

VLADIMÍR DZURILLA

*2. 8. 1942, Bratislava

† 27. 7. 1995, Düsseldorf

Česko-slovenský hokejový brankár a tréner. Bol vyhlásený za najlepšieho hokejistu Slovenska 20. storočia a je členom Siene slávy IIHF.

Okrem iného bol brankárom Slovana Bratislava a Rudé hvězdy (Komety) Brno. V reprezentácii ČSSR nastúpil 139 ráz, štartoval na jedenástich majstrovstvách sveta.

Majster sveta z rokov 1972 a 1976 – 77. Držiteľ striebornej medaily zo ZOH 1968 a bronzových medailí zo ZOH 1964 a 1972. Najlepší brankár MS v roku 1965.