Chlapča z koncentráku aj zabudnutý filmár. Peter Balgha doplatil na dve totality

„Od včera si myslím – bojím sa – že zomrie, a nebude to trvať dlho. Lebo už nežije, ale zomiera. Ešte toto: všetci sa už na neho vysrali, už ani Marína nechodí. Už len ja. Ostatní sa asi boja, že si pokazia kádrový profil (…).  Odišiel som odtiaľ už o desiatej, pretože Peter začínal mať zase bolesti. Už mesiac nepretržite leží... nechce do nemocnice.“

Takto posledné dni Petra Balghu, svojho priateľa a pedagóga z VŠMU, vykreslil Dežo Ursiny v listoch priateľke Eve Rosenbaumovej (vyšli knižne pod názvom Jeseň v zime). Trochu radikálne, no v mnohom pravdivo. Petrovo osamelé umieranie bolo v príkrom kontraste so životom, aký žil: družným, spoločenským, plným priateľov a známych.

Ako o ňom napísal spisovateľ Vít Ilek: „Peter Balgha vedel byť výborným partnerom pre každého, kto o to stál a kto tušil, že s ním nestráca čas.“ A strácať čas pri jeho tvorivom a nepokojnom duchu nebolo ani možné.

Posledný konvoj

Jedno je isté. Zomrel síce nespravodlivo mladý, no v skutočnosti sa tak mohlo stať už o štvrťstoročie skôr. Mal iba desať, keď ho v roku 1945 aj s mamou deportovali do koncentračného tábora v Terezíne. Jeho matka, rázna žena, pracovala ako zdravotníčka a pomáhala táborovým lekárom, čo v praxi znamenalo vzácne jedlo navyše (vďaka stravným lístkom po mŕtvych, ktorých z taktických dôvodov hneď neohlasovali); Peter zas vďaka výbornej nemčine nedrel ako ostatné deti, nemeckí oficieri si ho vybrali za svojho poslíčka.

​„V skutočnosti si však prial tlačiť tie vozíky s kameňmi s ostatnými. Oficierov sa bál, videl, s akou ľahkosťou strieľali z revolvera, keď sa im niečo nepáčilo,“ spomína pre HN magazín jeho dcéra Michaela Vilikovská.

Osud Nemecka sa v čase ich pobytu v koncentráku napĺňal, oslobodenie sa blížilo, a nacisti sa ponáhľali zahladiť stopy. Plynové komory a spaľovacie pece vo vyhladzovacích táboroch bežali na plné obrátky a zdalo sa, že temnému koncu neunikne ani jediný väzeň. A predsa: vždy precízni Nemci sa prerátajú a Peter s mamou sa do posledného transportu nezmestia.

Radosť z prežitia vystrieda smútok zo smrti otca, ktorý v koncentračnom tábore v Mauthausene už nemal toľko šťastia. A je tiež možné, že práve uprostred týchto šialených mesiacov sa zrodí Petrova srdcová porucha.

Stret s bolesťou a smrťou však určite poznačia minimálne jeho dušu: a umocnia prirodzenú senzitivitu, z ktorej bude ako prozaik, scenárista a dramaturg celý život výdatne čerpať, no zároveň všetko prežívať intenzívnejšie – a teda aj bolestnejšie – ako ostatní.

Svoje zážitky z Terezína si nechá Peter pre seba. Rodina sa o nich dozvedá len vďaka jeho mame.

Duša Koliby

Jeseň 1953. Stalin aj Gottwald sú už pár mesiacov po smrti a teror československej totality sa konečne trochu zmierňuje. Peter Balgha nedávno prekročil prah dospelosti a Dolný Kubín, svoje rodisko, vymieňa za Prahu.

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 81% na dočítanie.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Digitálne predplatné

Získajte prístup ku kompletnému obsahu

KÚPIŤ

Už máte predplatné?
Prihláste sa

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.