Sloboda bola pre Zoru Jesenskú na prvom mieste, komunisti chceli jej meno vymazať z dejín

Bratislava, rok 1960. Totalitným režimom drvené Československo dýcha o máličko ľahšie. Prezident Antonín Novotný pred pár dňami udelil rozsiahlu amnestiu a na slobodu sa vďaka nej dostal aj dlho väznený Gustáv Husák. Strach ľudí však pretrváva a takmer nikto sa neodvažuje ukázať s ním na verejnosti. O to väčšiu pozornosť vzbudí, keď ho Bratislavčania zazrú na terase kaviarne hotela Carlton. V spoločnosti známeho manželského páru – Zory Jesenskej a Jána Roznera.

O čo viac Husák ich solidaritu a odvahu oceňuje v prvých dňoch na slobode, o to menej sú mu po chuti o osem rokov neskôr. Opäť rozbieha prerušenú komunistickú kariéru a správne vytuší, že títo nonkonformní ľudia mu v nej nijako nepomôžu, skôr naopak. A tak – ako v autobiografickom románe Sedem dní do pohrebu píše Ján Rozner – na jar ich Husák prestane na ulici zdraviť a v lete sa odmietne zúčastniť na televíznej diskusii, ak v nej bude sedieť Jesenská.

„Nejako ho predsa prehovorili, ale keď sa účastníci diskusie rozchádzali, už si nikto netrúfal prihovoriť sa žene alebo ju odprevadiť k zastávke električky, keď tento muž budúcnosti mal niečo proti nej. Preto sa jej neskôr neprihovorili ani mnohí iní.“

Ak by sa človek o osobnosti Zory Jesenskej a dobe, ktorú žila, nedozvedel nič viac, týchto pár udalostí by stačilo na stelesnenie esencie ich oboch. No bola by to škoda, lebo príbeh jej života bol pozoruhodný z viacerých hľadísk.

Jesenský aj Jessenius

„Zamyslený, dištancovaný, trocha plachý.“ Tak opisoval Ján Rozner typický výraz svojej manželky. Prvá dáma nášho umeleckého prekladu, nepochybne najmä hĺbavá introvertka, však skrývala aj iné tváre. Nadanej rečníčky, bojovníčky za spravodlivosť či práva žien, ale aj vášnivej obhajkyne vlastných, vždy brilantne formulovaných názorov a postojov. Na preklad, na literatúru, na umenie, na politiku...

​Zora Jesenská to mala tak trochu v génoch. Pochádzala z významného rodu, jej strýkom bol Janko Jesenský, vzdialeným predkom lekár Ján Jessenius  (ku ktorému sa mimochodom hlásil aj otec známej Kafkovej priateľky Mileny Jesenskej, čo naznačuje vzdialenú príbuznosť dvoch výrazných ženských osobností) a v martinskom dome Jesenskej rodičov si podávali kľučky najväčší umelci a intelektuáli tej doby. K hlavným hodnotám rodiny patrilo tvrdo pracovať a samostatne myslieť a Zora oboje zvládala perfektne.

„Fascinovala ma svojou schopnosťou sústredene a nepretržite pracovať. Aj v časoch, keď už mala zákaz verejnej činnosti a nesmela oficiálne prekladať, pracovala na prekladoch, ktoré vychádzali pod inými menami. Robila to niekedy aj v pivnici, lebo ju sledovali,“ približuje Eva Maliti Fraňová, autorka knihy Tabuizovaná prekladateľka Zora Jesenská.

​Podľa prepočtov Jána Roznera za svoj život preložila okolo 20-tisíc strán prózy – a k tomu nespočetné množstvo poézie. Petra Pavlaca, ktorý pretavil Roznerovu knihu o Zore Jesenskej do dramatickej podoby, zas zaujala svojou „dôslednosťou, nekompromisnosťou v názoroch, profesionalitou a jasným morálnym postojom. Nehovoriac o literárnom talente, ktorým bola obdarená nielen ako prekladateľka.“

Stvorená pre preklad

Vyštudovala Hudobnú a dramatickú akadémiu v Bratislave a po návrate do Martina pracovala ako učiteľka klavíra a redaktorka časopisu Živena, do ktorého vnášala svieži vietor – v podobe prekladov svetových diel či tým, že čitateľov vťahovala do aktuálneho zápasu o práva žien.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov a získajte neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu s ktorým vám nič neunikne.

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.