Ako excentricky žil, tak aj excentricky zomrel: Rudolf Sloboda svoju tvorbu zakopával aj pálil

Slovenská literatúra 20. storočia by bola bez jeho mena ako zvon bez srdca. Neznášal cestovanie, no v hlave obehol celý svet. Zobral si manželku trpiacu na schizofréniu, býval s ňou i dcérou skromne v záhradnom domčeku v Devínskej Novej Vsi, kde márne túžil po uznaní domácich a životom ho sprevádzal alkohol. No svoju originálnu pečať vtisol pod viac ako dve desiatky kníh, dve divadelné hry a viacero filmov. Ako excentricky žil, tak aj excentricky zomrel. Obesil sa na retiazke od bicykla.

Jediné, čo sa dá o Rudolfovi Slobodovi tvrdiť s istotou je, že nežil podľa vyžadovaných spoločenských noriem. Jeho otvorenosť a úprimnosť by mu to ostatne ani nedovolili. Centrom jeho bytia bola dedina, ktorá je dnes už súčasťou Bratislavy.

Narodil sa tu ako syn chorvátskeho úradníka. Matka sa neskôr rozviedla, prežila aj druhého manžela a takisto aj ďalšieho druha. Svoje nepríliš utešené detstvo Sloboda viackrát ventiloval vo svojich prácach. Prakticky vo všetkých je ako slanina prerastený jeho život a životy jeho postáv.​

Dokázal to hneď svojím prvým románom Narcis. Hlavným hrdinom je Urban, ktorý sa vykašle na štúdiá na filozofickej fakulte, vyrovná si dlhy s kamarátmi a v tichosti odchádza pracovať do železiarní. Skutočný Sloboda po roku strávenom na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave dáva škole zbohom a vymieňa ju za ostravské bane.

Urban sa pretĺka, ako sa dá, hľadá osobnú slobodu a popri tom ho prenasledujú myšlienky na samovraždu. Bum! Doktrínu metódy socialistického realizmu bezohľadne rozkopáva „hrdina“, ktorý sa nehrdí titulom Hrdina socialistickej práce. Ľudia, nevhodní na nástenku cti vtedajšieho režimu, sa vyskytujú v spisovateľových dielach požehnane. Či už ide o novelu Uršuľa o mladej žene – vrahyni svojho manžela, či rozsiahlejšiu prózu Stratený raj odohrávajúcu sa v protialkoholickej liečebni.

Lahodný vánok

Sloboda po baníckej anabáze, keď začal načrtávať kontúry prvého románu Narcis, odkrútení si vojenčiny v južných Čechách, sa znovu vrátil do Ostravy, tentoraz do Vítkovických železiarní. Týmto sa jeho „cestovateľská“ púť končí. V roku 1964 definitívne zakotvuje v rodnej dedine, ožení sa a splodí dcéru Evu.

Tí, ktorí sa mali možnosť s ním stretávať, si ho pamätajú ako prívetivého a srdečného človeka, u ktorého dvere boli vždy otvorené. Jednu zo svojich spomienok vytiahol pre HN spisovateľ Dušan Dušek: „Vždy sa dalo zájsť do Devínskej Novej Vsi za Rudom Slobodom. Sadnúť si s ním do malej izbičky a počúvať ho. Vyjsť do záhrady, pohladiť psy a mačky, pozrieť na rieku Moravu, prejsť sa po Devínskej Kobyle.“

Na jednu z návštev Dušek prišiel aj s manželkou, aby si dali podpísať vtedy ešte novučičkú knihu Jeseň. „No vysvitlo, že Rudo svoj román ešte nevidel – a tak sme mu ju dali, aby sa ňou mohol potešiť s tým, že keď dostane autorské výtlačky, rád nám jednu venuje. A v tom povedal, aby som mu do tej knihy napísal venovanie, aby mu ju nikto nemohol vziať.“

Nedozvedeli ste sa všetko?

Tento článok je exkluzívnym obsahom Hospodárskych novín. Pokiaľ chcete získať neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu hnonline.sk, predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov.

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.