Nepohodlný pre každý režim: Priekopník modernej slovenskej architektúry zmizol bez stopy

Friedrich Weinwurm sa raz určite dostane na filmové plátno. Predurčuje ho k tomu prakticky všetko. Dielo, osobnosť, tragický osud. Našu krajinu zastaval dovtedy nevídanou krásou a svojou architektúrou reálne menil Slovensko na lepšie miesto pre život.

„Jeho konanie, rovnako ako dielo, sú obrazom jedinečného obdobia európskych dejín, ktoré tak môžeme aj vďaka nemu lepšie spoznať a snáď i pochopiť,“ komentuje historička architektúry Henrieta Moravčíková, ktorá sa pred rokmi podujala na detektívnu prácu: poskladať Weinwurmov životný príbeh.

Ľahké to nebolo. Okrem stavieb, výkresov a pasov po ňom totiž zostalo bezmála len kreslo, lampa a pár spomienok súčasníkov.

Koniec starých časov

Narodil sa 30. augusta 1885 v Borskom Mikuláši do židovskej a nemecky hovoriacej rodiny. Už ako mladý mal nepokojného ducha a štúdium zjavne nepatrilo medzi jeho záľuby. Medzi štvorkami na maturitnom vysvedčení uňho svietili len výborné známky z nemčiny, filozofie a kreslenia.

​Nadania a sebavedomia mal však dosť na to, aby sa ako vôbec prvý Slovák dostal na jednu z najprestížnejších architektonických škôl tých čias: Kráľovskú vysokú školu technickú v Berlíne. Vo významnej metropole nemeckého cisárstva to v období takzvanej Belle Époque vrelo.

„V jeho búrlivej atmosfére sa miešalo opojenie z hospodárskych úspechov krajiny, nástojčivá túžba po nových umeleckých formách aj prejavy prebúdzajúceho sa sociálneho hnutia,“ približuje Henrieta Moravčíková, autorka Weinwurmovej rozsiahlej monografie.

A architektúra nezostávala bokom. V mníchovskom ateliéri Petra Behrensa, jedného z akcelerátorov vtedajších zmien, sa striedali budúce legendy európskej avantgardy: Walter Gropius, Ludwig Mies van der Rohe či Le Corbusier. Friedrich Weinwurm po šiestich semestroch Mníchov napriek tomu vymenil za Drážďany. O dôvodoch sa môžeme len dohadovať, podľa Henriety Moravčíkovej ho však určite pritiahol aj tunajší architekt Heinrich Tessenow, ktorý práve v tom čase realizoval záhradné mesto Hellerau. Nevídaný projekt, ktorý v sebe spájal dobové predstavy o novej architektúre a urbanizme s túžbou po novom spoločenskom usporiadaní.

​Starý svet monarchií dožíval a k zrodu toho nového túžili prispieť aj architekti. Namiesto postupnej premeny však došlo k erupcii. Vypukla prvá svetová vojna a všeobecná mobilizácia zasiahla aj Friedricha Weinwurma.

Mal 29 rokov, keď vymieňal pokrokový architektonický ateliér v Budapešti za jeden z najťažších bojových frontov. Zastihlo ho šťastie v nešťastí. Utrpel vážne zranenie hlavy, ktoré si vyžiadalo drastický zákrok: takzvanú trepanáciu, čo nebolo nič iné ako vyvŕtanie diery do lebky.

Dočítajte článok teraz len za 1 cent