Zomrel na normalizáciu. Básnik filmu Elo Havetta neuniesol koniec slobody a prevracanie kabátov

„Elo Havetta bude slávny, a to skoro, veľmi skoro.“ Takto znela prvá veta propagačného materiálu pre filmový festival v Sorrente v roku 1969.

Jeho debut Slávnosť v botanickej záhrade tu získal ocenenie Strieborná siréna za réžiu. Filmom, v ktorom sa miešajú naivné fresky s púťovými odrhovačkami, kde vodu na víno premieňa Kristus, ale aj Bakchus, sa Havetta okamžite zaradí medzi špičky slovenskej kinematografie. Po boku Juraja Jakubiska či Dušana Hanáka.

A to aj preto, že prostredníctvom karnevalovej poetiky sa mu podarí – ako píše filmový historik Václav Macek v monografii z roku 1990  – intuitívne vystihnúť našu národnú podstatu. Odvážne, inovatívne, z úplne nového uhla. A iste, aj trochu provokačne.

Dejiny však práve v tom čase prehadzujú výhybku a vydávajú sa na pochod cestou, na ktorej sa presne toto neodpúšťa. A Ela Havettu, nesúceho si zranenia už zo svojho rodiska, zastihnú nepripraveného. Bez štítu, ktorý viac alebo menej chránil jeho podobne postihnutých generačných druhov...

Osamelý Vozokanec

„Prajem si málo. Prajem si i v najtvrdšej realite života uchovať schopnosť počuť neviditeľné struny. (…) Uveriť, že keď sa dívam do diaľky, dúhovky mojich očí sú modré.“

Nad vetami z Elovej poviedky Struny by sme ľahko mohli mávnuť rukou ako nad mladíckym pátosom. Keby ho tak dobre nevystihovali. Elo Havetta bol totiž skutočne básnik reality, aký sa nerodí každú dekádu. Povedané slovami animátora Ivana Popoviča: čudo.

Avšak „čudo“, ktoré na najväčšie talenty svojej generácie pôsobilo ako magnet: „Elo bol absolútne mimoriadny človek. O konskú dĺžku pred všetkými maliarmi, spisovateľmi, básnikmi či filmármi, ktorí sa tu v 60. rokoch prelínali. Či už si to niekto priznáva, alebo nie,“ tvrdí a spomína aj na jeho bláznivé nápady, ktoré sa ho prudko zmocňovali. Napríklad prejsť po šikmej stene...

Do Bratislavy, na legendárnu ŠUP-ku, teda strednú Školu umeleckého priemyslu, prichádza v roku 1953 zo sedliackej rodiny z dediny Veľké Vozokany pri Zlatých Moravciach. A práve v jeho rodisku, „kde ešte v zime cítiť dozvuky horúceho leta a kde zrak nestúpa k chladným výškam, ale skôr skĺzne k vchodom vinohradníckych pivníc“, možno podľa  Maceka vystopovať základné črty jeho osobnosti. Chalanovi s malou výškou a o to väčšou citlivosťou vtisne celoživotnú fascináciu dedinskou živelnosťou, no zároveň pocit vydedenosti.

„Mal povesť čudáka, ktorého síce obdivujú za výtvarné schopnosti, ale súčasne nechápu jeho najbližší. Tu sa zrodil jeho pocit osamelosti a silná túžba po priateľstve a skutočnom domove,“ píše Macek.​

Elo Havetta bol perfekcionista a hravý blázon v jednom.
Zdroj: Slovenský filmový ústav – Fotoarchív / Vladimír Vavrek

​​Kozy v krčme

Na ŠUP-ke sa ocitá vo svojom živle a veľmi rýchlo sa stal hlavným organizátorom, stmeľujúcim duchom rovesníkov, ale aj teoretikom generácie, ktorej ideálom sa stáva okamih a pominuteľnosť. Už od začiatku je pre neho samozrejmé formálne experimentovanie a novátorský prístup, ale tiež: nezvyčajná všestrannosť.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov a získajte neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu s ktorým vám nič neunikne.

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.