Ján Smrek si vždy uchoval autorskú a ľudskú česť, odolal fašistom aj komunistom

„Bol dieťaťom šťasteny. Pochádzal z jedenástich detí, no dospelosti sa dožili iba štyria,“ spomína na svojho otca Ivan Čietek. Ján Čietek, známejší pod umeleckým pseudonymom Ján Smrek, sa narodil v chudobnej rodine, v dnes už neexistujúcom Zemianskom Lieskovom.

„Na toto obdobie spomínal iba zriedka, v jeho rodnej dedine sme sa boli iba raz pozrieť. Viem len to, že jeho rodina bola chudobná, boli to želiari.“

V roku 1907 im umrel otec a matka dala malého Janka do sirotinca, ktorý v tom čase vznikal v Modre. Bol to vôbec prvý sirotinec na území terajšieho Slovenska. Prichádzali doň deti, ktoré stratili rodičov alebo im hrozilo, že umrú na biedu a hlad. Sirotinec fungoval pod patronátom rodiny evanjelického farára Samuela Zocha. Práve Zoch trval na tom, aby všetky deti chodili do školy a vzdelávali sa. Okrem toho Zochovci všetkým chovancom zriadili fondy a šetrili im peniaze na ďalší život.

Janka Čieteka si veľmi obľúbili a rýchlo zistili, že je šikovný, bystrý a skrýva sa v ňom potenciál. Trvali na tom, že musí študovať ďalej: „Rodina Zochovcov bola pre neho veľkým šťastím. Opäť opakujem, mal toľko šťastia v živote, že si ho vyčerpal pre ďalšie štyri generácie,“ hovorí s úsmevom o otcovi syn Ivan.

Na palestínskom fronte

Do života mladého Jána Čieteka vstúpila prvá svetová vojna. Prišiel povolávací rozkaz a musel narukovať. Postupne sa dostal až na dolnú zem, k Slovákom, ktorí žili v Báčskom Petrovci. Odtiaľ smerovali ďaleko na východ, na palestínsky front: „Nepamätám sa, že by o tom otec niekedy hovoril. Žiadne zážitky, spomienky, nič. Vojnu zrejme vymazal zo svojej pamäti. Chvalabohu, prežil. Vieme len to, že vo vojne ochorel na maláriu a liečil sa v meste Aleppo, v dnešnej Sýrii.“

​Domov sa dostal až po skončení vojny. Jeho prvé kroky smerovali opäť do Modry. Na toto obdobie si Smrek spomína vo svojej autobiografii Poézia moja láska: „Modranská fara za zochovskej dynastie bola pre mňa ozajstnou oázou v púšti môjho života. Keď som sa čierny od palestínskeho slnka, maláriou zmorený a vychudnutý až na kosť vracal v novembri 1918 domov, nevedel som nič múdrejšieho ako zazvoniť na dverách modranskej, zochovskej fary. Akým právom? Nespytovali sa. ,Je suis venu, calme orphéline....‘ prišiel som tichý, osirelý, odcitujem si tu Paula Verlaina. Prišiel som aj usúžený, beznádejný ako Jean Valjean, a našiel som tu svoj záchranný pás. Azda Boh, azda osud, azda môj dobý génius ho tu pre mňa dlhé roky opatroval, na tejto fare.“

Optimista a milovník života

Ivan Čietek však hovorí, že jeho otec bol napriek ťažkému detstvu a mladosti vždy optimista. Nikdy si na nič nesťažoval, nikdy sa nevyhováral. Povojnové roky boli pre neho mimoriadne plodné. Začal písať a publikovať básne.

Exkluzívny obsah Hospodárskych novín

Tento článok je exkluzívnym obsahom Hospodárskych novín. Pokiaľ chcete získať neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu hnonline.sk, predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov.