Muž, ktorý mal byť večne živý. Lenin Rusmi pohŕdal, považoval ich za hlúpych a zaostalých

Je sparný letný deň a my parkujeme na okraji rozľahlého bulváru. Aby sme sa dostali až sem, museli sme prejsť pasovou kontrolou a zaplatiť štyri eurá na migračnom úrade.

Cestou sme míňali ulice ako Strada Karl Marx, Clara Zetkin Strada či Kruspkoj Lane. Napokon samotná štvorprúdovka pretínajúca námestie s dvoma monumentmi, nesie meno Strada Karl Liebknecht (pre neskôr narodených len pripomeňme, že Clara Zetkinová aj Karl Liebknecht patrili k priekopníkom marxizmus a neskôr komunizmu v Nemecku).

Hoci stojíme defacto v centre hlavného mesta, na širokých uliciach vládne ospanlivá nálada, ktorú nenarúša ani nezvyčajne riedka doprava. Pri priechode pre chodcov križujúcom štyri pruhy tak ani nie je potrebný semafor. Na jeho druhom konci sa črtá trochu bizarne pôsobiace „zátišie“ – tank, ktorý z určitého uhla vyzerá, akoby hlavnou mieril na malý pravoslávny kostol stojaci v jeho tesnom susedstve.

Nemenej zaujímavá, minimálne pre našinca, je opačná strana. Na zhruba dvadsaťmetrovom stĺpe čnie takmer desaťmetrová kamenná socha. Muž s výrazným lysým čelom na nej odhodlane pozerá v ústrety budúcnosti a svetlejším zajtrajškom, nad ľavou rukou, ktorej zatnutú päsť si pritíska na srdce, veje masívny kamenný plášť.

Nápis na členitej budove za sochou obloženej červeným a béžovým vápencom hlása, že je to sídlo Najvyššieho sovietu a vlády Podnesterskej moldavskej republiky. Ocitli sme sa v jednom z posledných skanzenov komunizmu, nad ktorým sa týči obrovská socha Vladimira Iľjiča Lenina.

​Pritom sme de iure na území Moldavska. Podnestersko je nikým neuznaná republika, ktorá bola vyhlásená na úzkom pruhu enklávy obývanej najmä ruským obyvateľstvom v roku 1992. V jej štátnom symbole dodnes nájdete kosák a kladivo (rovnako aj na vlajke), ako aj červenú päťcípu hviezdu.

Hoci oficiálne tento štát neuznáva ani spriatelené Rusko (ktoré má v hlavnom meste Tiraspol napríklad vojenskú náborovú základňu), Podnestersko má vlastnú menu, futbalový klub známy na medzinárodnej úrovni a vytrvalo sa tvári ako nezávislá republika. No duch komunistického režimu je v ňom prítomný rovnako hmatateľne ako obrovský kamenný Lenin dozerajúci na dianie v hlavnom meste.

Kto však skutočne bol onen muž, ktorého sochy v niektorých častiach Európy (aj sveta) stále stoja napriek tomu, že režim, ktorý vpustil do Európy, je už dávno prekonaný? Ako sa mu podarilo dosiahnuť to, že jeho zabalzamované telo nechce pochovať ani jeho kritik a najmocnejší muž súčasného Ruska prezident Vladimir Putin? A prečo vlastne musel Lenin zomrieť taký mladý (mal len necelých 54 rokov)? Tieto otázky sú stále aktuálne aj sto rokov po tom, ako sa dostal k moci.

Večne živý je Lenin napríklad v hlavnom meste neuznaného Podnesterska v Tiraspole.
Večne živý je Lenin napríklad v hlavnom meste neuznaného Podnesterska v Tiraspole.
Zdroj: Alžbeta Pňačeková

Atentát ako zámienka

Píše sa 30. august 1918. Keď Vladimir Iľjič Lenin po zhromaždení (na ktorom, mimochodom, rečnil o nutnosti zakročiť proti česko-slovenským legionárom v Rusku) vychádzal z bývalých Michelsonových závodov, ozvú sa dva výstrely. Podľa oficiálnych informácií ho zasiahli do ramena a do krku. Na mieste okamžite zatýkajú plavovlasú ženu s výrazným predkusom.

Fanny Kaplanová, členka takzvaných eserov (ľavicovej ruskej strany, ktorá sa v tom čase postavila proti Leninovým boľševikom), sa vo väzbe k činu priznala. Len o pár dní neskôr bola popravená. Hoci niektorí historici spochybňujú, že atentát naozaj spáchala (argumentuje sa aj čiastočnou slepotou, ktorou trpela), Fanny Kaplanová zďaleka nie je prvou ani poslednou obeťou mocenských bojov v Rusku. Trest smrti bol totiž obnovený už 16. júna toho roku a bez súdu v tajnosti bol udelený kompletnej rodine a tiež služobníctvu posledného ruského cára Mikuláša II.

Exkluzívny obsah Hospodárskych novín

Tento článok je exkluzívnym obsahom Hospodárskych novín. Pokiaľ chcete získať neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu hnonline.sk, predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.