Vedel, že ho tam čaká smrť. Útekom z osvienčimského pekla už nemal čo stratiť

Keď je reč o útekoch z koncentráku, väčšine ľudí nabehnú mená ako Alfréd Wetzler či Rudolf Vrba. To však neboli jediní Slováci, ktorým sa podarilo zaživa opustiť nemeckú fabriku na zabíjanie. Krátko po nich sa na tento riskantný krok podujal aj Arnošt Rosin, mladík so záľubou v hazarde a s hlbokou vierou v šťastie. Toto je jeho príbeh.

„V Osvienčime som bol po vojne dvakrát. Videl som pred sebou tisíchlavového hada, ktorý sa v diaľke zatáčal do budovy bez okien. Myslel som na kamarátov, ktorí neprežili. Stál som tam s pocitom viny. Ja som prežil...“

Arnošt Rosin nepatril k ľuďom, ktorí by svoje temné zážitky túžili zdieľať s celým svetom. Po vojne o ne asi ani nikto príliš nestál a vo vyššom veku besedy na tému holokaust zväčša odmietal. Až dva roky pred smrťou svoj príbeh rozpovedal Ulrike Jureit, historičke, pochádzajúcej z krajiny, kde od 60. rokov žil: z Nemecka.

Keď na jeho meno prednedávnom narazil spisovateľ Juraj Šebo, uvedomil si, že si Rosina pamätá z detstva: drobného chlapíka s nákazlivým elánom. A tento rok o ňom vydal knihu Utiekol som z pekla.

Koncentrák miesto Palestíny

Arnošt Rosin sa narodil pred vypuknutím prvej svetovej vojny v Snine v židovskej rodine ako najmladší zo šiestich súrodencov. Nebol to študijný typ, no v podniku Tatra, kam po škole nastúpil, sa prepracoval vysoko.

​Sľubný životný rozbeh narušil nástup Hitlera k moci. Arnošt realisticky zvážil svoje vyhliadky do budúcnosti a vyhodnotil, že najlepšou voľbou bude Palestína, vízia budúceho židovského štátu. Prípravu na veľké sťahovanie však na dva roky prerušila povinná vojenská služba a napokon strata občianskych práv v roku 1941.

Počas návštevy u rodičov na Veľkú noc 1942 zabúchala o polnoci na dvere skupina jeho rodákov: v lesklých čižmách a gardistických uniformách. Snažil sa im vysvetliť, že to musí byť nejaký omyl. Nebol. Zaradili ho do skupiny mladých mužov, ktorých cieľovou stanicou bol vyhladzovací tábor.

Paradoxne, Arnoštov prvý pocit po príchode do Osvienčimu bola úľava. Po pekelnej jazde v dobytčáku sa konečne nadýchol čerstvého vzduchu. Jeho emócie však veľmi rýchlo zmenili kurz.

„Vítal ich kordón chlapov s čiernymi trojuholníkmi. Príslušníci SS s emblémom smrti na čiapkach začali revať: Raus, raus! Ten emblém smrti je mu dôverne známy. Poznal ho zo stĺpov vysokého napätia, ktoré zabíjalo. Čo sa deje? Videl chlapov v zle padnúcich bielo-modro pruhovaných mundúroch. Do toho štekot psov. Esesáci s vlčiakmi vyzerajúci hrozivejšie ako neskutočné postavy vychudnutých, špinavých, dohola ostrihaných ,musulmanov‘, žijúce kostry potiahnuté kožou,“ opisuje vo svojej knihe Juraj Šebo.

Nenechajte sa obmedzovať

Nedozvedeli ste sa všetko?

Tento článok je exkluzívnym obsahom Hospodárskych novín. Pokiaľ chcete získať neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu hnonline.sk, predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov.

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.