Prvý Slovák, ktorého Everest nepustil nadol. Jozef Psotka patril medzi najobetavejších horolezcov

Na vtedajšiu dobu tradične mamutiu expedíciu, ktorú viedol František Kele, tvorilo 25 mien. Mount Everest sa jej však dlho bránil, až sa nakoniec rozhodol otvoriť svoj vrchol pre dvoch najpripravenejších mužov – dvadsaťdeväťročného Zoltána Demjána a päťdesiatročného Jozefa Psotku. Spoločnosť im vtedy na ceste k nebesiam robil aj uznávaný šerpa Ang Rita.

Tridsaťjedna rokov po tom, čo sa z Everestu prvýkrát rozhliadali ľudia – Edmund Hillary a Tenzing Norgay, sa tak mohli radovať aj dvaja slovenskí horolezci. K vrcholu sa predrali poľskou cestou južným pilierom a hore sa spoločne so šerpom všetci objali. Stalo sa tak 15. októbra o 15.15 h.

Hore stúpali bez kyslíka, čo len umocnilo hodnotu ich výkonu. Mimochodom, iba šesť rokov po tom, čo sa výstup bez pomoci kyslíkových bômb prvýkrát podaril Reinholdovi Messnerovi s Petrom Habelerom. Pätnástky však Slovákom priniesli len mihotavý závan šťastia.

Nad Everestom náhle zavial ničivý orkán a zostup sa zmenil na boj o holý život. Pretože im začali rýchlo omŕzať ruky aj nohy, zdržali sa na vrchole len letmých desať minút a otočili sa smerom nadol.

„Juzek, ako znela jeho prezývka, zostupoval trochu pomalšie, a zrejme aj preto ma požiadal, aby som šiel napred a prešľapal im cestu k stanom v Južnom sedle. Dolu sme aj vzhľadom na mizerné počasie zostupovali jednoduchšou, klasickou cestou a práve v Južnom sedle sme chceli prenocovať,“ spomína Zoltán Demján.

​Ikona nášho horolezectva, muž, ktorý dokázal o štyri roky šokovať neuveriteľne náročným prvovýstupom na Dhaulágirí, oceneným Medzinárodnou horolezeckou federáciou ako najlepší svetový výstup roka.

„Juzkovi s Ange Ritom som nechal svoju čelovku, pretože žiadnu nemali. To bolo naposledy, keď som Psotku v živote videl,“ neskrýva ani po dlhých rokoch Demján smútok.

Telo vo výške 6 700 metrov

Lenže v Južnom sedle našiel namiesto vytúžených spásnych stanov holandskej výpravy len ich ruiny. Preto pokračoval v zostupe, lenže v tme minul stan tretieho tábora. Až po polnoci sa viac mŕtvy ako živý dostal do „dvojky“, kde sa ho ihneď ujal lekár výpravy.

„Siahol som si na absolútne dno fyzických i psychických síl. Vtedy som pochopil, že sa človek nikdy, ani v najzúfalejšej situácii, nesmie vzdať nádeje. Táto viera mi zachránila život.“

Dráma však pokračovala predovšetkým vysoko nad ním. Ráno sa v tábore číslo dva zjavil šerpa a oznamoval, že totálne vyčerpaný Psotka odmietol ísť ďalej a rozhodol sa bivakovať v sedle. Ang Rita si však tak vysoko bivakovať netrúfal.

Ihneď sa zorganizovala záchranná skupina, ale ďalší deň sa nikomu až hore do miest, kde by sa Psotka mohol nachádzať, nepodarilo dôjsť.

„Až 17. októbra sa podarilo pretraverzovať z poľskej trasy na klasickú Jozefovi Justovi a po niekoľkých hodinách pátrania našiel vo výške 6 700 metrov Psotkovo telo,“ vracia sa k smutnému príbehu Milan Vranka, novinár a spisovateľ, ktorý sa špecializuje na horolezectvo.

Psotka sa zrútil do Západného kotla a nemal ani najmenšiu šancu prežiť. „K Justovi po čase vyliezli aj ďalší členovia výpravy a kamarátove ostatky uložili v ľadovcovej trhline,“ dodáva Vranka. Mimochodom Justov život, rovnako ako jeho ďalších troch slovenských kamarátov, vyhasol o štyri roky práve v stene Everestu...

Dilema päťdesiatky

Prečo vlastne Psotka zomrel? Precenil vari pri ceste nahor svoje sily a pri zostupe v ničivej víchrici a treskúcom mraze mu už nezvýšili? Alebo azda svoju rolu zohralo jeho päťdesiat rokov?

„O Psotkovi sa vedelo, že patril medzi najobetavejších horolezcov. Nikdy neváhal tvrdo pracovať aj pre druhých,“ zdôrazňoval v roku 2012 Zdeněk Hrubý, vtedajší šéf českého horolezeckého zväzu a vynikajúci lezec, ktorý zomrel v auguste 2013 pri výstupe na Gasherbrum I.

S rodinou. Malý Juzek je v strede dole.
S rodinou. Malý Juzek je v strede dole.
Zdroj: archív rodiny Psotkovcov

​„Tento príbeh je síce dodnes názorovo stále otvorený, no v každom prípade je dokázané, že aj v päťdesiatke možno urobiť vo vysokých horách veľmi kvalitný výstup. Zoberte si napríklad Radka Jaroša,“ spomínal Hrubý slávneho českého horolezca, ktorý oslávil päťdesiatku pred dvoma rokmi. „Pozrite sa, aké skvelé veci predviedol! Je nepochybné, že lezie v úplne špičkovej forme, a nech si vezme so sebou akéhokoľvek parťáka, vždy je jasne najlepší. Takže tú päťdesiatku by som až tak zásadne neriešil,“ komentoval Hrubý.

Hore je všetko iné

Hrubý tiež pripomenul, že vystúpiť na Everest je ľahšie, než bolo predtým, pretože cesta hore je oveľa lepšie zaistená. „No faktom je aj to, že vtedy išlo o unikátnu štátnu expedíciu a motivácia vyliezť na Everest ako prví Čechoslováci bola mimoriadne silná.“

Mal sa teda Psotka otočiť už dávno pod vrcholom? Ťažko povedať. Určite istým varovným signálom pre neho mohol byť výstup na Kančendžungu (8 586 m) v roku 1981, odkiaľ ho vo vážnom stave dolu dostal jeho parťák Ľudovít Záhoranský. A po zostupe mu údajne náležite vytmavil, že si nenechal potrebné sily na návrat.

„Je pravda, že vtedy išli obom nahor pomôcť aj Jožo Just s Marianom Zaťkom,“ premieta si Demján. „A Juzka stiahli dole... Lenže po boji je každý generál.“

Po návrate expedície z Mount Everestu sa občas nadhodila otázka, či stratégia zostupu bola správna, či trio Demján, Psotka, Ang Rita nemalo ísť spoločne.

„Je to trochu iné, posudzovať veci, ktoré sa dejú kdesi takmer deväťtisíc metrov vysoko nad morom, niekde v nížine vo výške 200 metrov,“ pokračuje Demján. „Tam hore je všetko úplne iné a ja som dodnes presvedčený, že naše rozhodnutie bolo v danej situácii najmúdrejšie. A ešte niečo – tých Juzkových päťdesiat rokov neznamenalo žiadny problém. Kondične bol totiž v úplne excelentnom stave.“

Najuznávanejší český horolezec vo vysokých horách Radek Jaroš priznáva, že tiež nemá rád krčmové mudrovanie na tému, čo by sa tam hore malo robiť v tých zúfalých podmienkach, o ktorých nemajú obyčajní smrteľníci ani potuchy.

„V týchto extrémnych výškach druhému jednoducho nemôžete pomôcť, skutočne nie je v ľudských silách niekoho zniesť dole napríklad z osemtisíc metrov. A fakt nemám rád reči, že sa niekto na toho druhého hore vykašlal. Každý príbeh je iný, ale v tých veľkých výškach ide človek len a len za seba. Zakaždým je však potrebné súdne zvážiť svoje možnosti a brzdiť prípadné prehnané ambície a snahu vystúpiť na vrchol za každú cenu. Väčšina horolezcov sa dohaduje, akým kto asi pôjde tempom a kde sa zídu. Psotka pre mňa vždy znamenal veľké meno česko-slovenského lezenia. Bohužiaľ, nikdy som sa s ním nestretol, pretože až dva roky predtým, než zomrel, som s lezením začal.“

Začiatky lezenia. Mladý Jozef Psotka vo Vysokých Tatrách.
Začiatky lezenia. Mladý Jozef Psotka vo Vysokých Tatrách.
Zdroj: archív rodiny Psotkovcov

Dni pri zomierajúcom

Psotka sa však mnohokrát snažil pravidlo o nemožnosti pomôcť tomu druhému zlomiť. O azda najdojemnejší počin sa postaral v roku 1973 pri výstupe na Makalu, kde sa český horolezec Jan Kounický po páde vážne zranil a všetci jeho kamaráti vedeli, že ho dolu nedokážu zniesť. Psotka vtedy oželel výstup na vrchol a pri Kounickom počkal až do jeho skonu neskutočných osem dní v zóne smrti, vo výške 7 850 metrov! Veľmi vážne riskoval svoj život, ale kamaráta neopustil...

Mount Everestu sa hovorí aj nepálska Ságarmáta (Tvár nebies) alebo tibetsky Čomolungma (Bohyňa krajiny). Jeho tvár zostáva po desaťročia ďalej chladná, tajomná a asi aj záhadná. Pripomína temnú pyramídu podobnú obrovskému pamätníku.

„Everest môžeme obdivovať, ale nie milovať,“ vyhlásil kedysi nemecký horolezec a spisovateľ Karl M. Herrligkoffer. Najväčší problém tejto hory hôr spočíva v extrémnej výške (podľa posledného merania z roku 1999 má 8 850 metrov), pretože jej takmer deväťtisíc metrov nad morom ju stavia do úplne inej dimenzie ako ostatné osemtisícovky.

Je dosť možné, že mnohí ľudia nikdy nepochopia, prečo sa horolezci do krajiny večného ľadu, snehu a kamenia stále pachtia. Objasniť ich počínanie by hádam mohli aspoň čiastočne slová Edmunda Hillaryho: „Svet potrebuje ľudí, ktorí dokážu niečo urobiť, a nie ľudí, ktorí len dokážu vysvetliť, prečo niečo neurobili.“  Do tej prvej skupiny bezpochyby patril aj veľký dobrák a muž so srdcom na dlani Jozef Psotka.

 

KTO BOL JOZEF PSOTKA

Slovenský horolezec, vo svojej dobe najstarší človek, ktorý dosiahol vrchol Mount Everestu bez kyslíkového prístroja, sa narodil 12. februára 1934 v Košiciach. Do Vysokých Tatier začal chodiť už ako 15-, 16-ročný. V tom čase chodil sám, občas vypomáhal pri záchranných akciách.

V rokoch 1955 až 1964, keď urobil svoj posledný prvovýstup, vyliezol aj opakovane desiatky horolezeckých ciest, ktoré nikdy neboli ľahké. Už ako 22-ročný bol ako česko-slovenský reprezentant vo francúzskych Alpách. Zdolal viacero vrcholov, medzi inými v roku 1967 alpský Matterhorn Bonattiho cestou.

Jozef Psotka na expedícii na Kančendžongu v roku 1981.
Jozef Psotka na expedícii na Kančendžongu v roku 1981.
Zdroj: Jarýk Stejskal

Počas výpravy v roku 1965 na Hindúkuš dosiahol svoje prvé výškové rekordy. Ďalšie nasledovali vo vysnívaných Himalájach. Na prvú osemtisícovku vystúpil v roku 1981. Vtedy vystúpil na tretí najvyšší vrchol Zeme – Kančendžongu.

Osudnou sa mu stala výprava na Mount Everest 15. októbra 1984 so Zoltánom Demjánom a šerpom Angom Ritom. Pri návrate sa Psotka od svojich spoločníkov oddelil a po vyše tisícmetrovom páde do Západného kotla zahynul.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.