Jan Masaryk v období, keď pôsobil ako československý veľvyslanec v Londýne.repro z knihy Bohuša Beneša Amerika jde s námi
StoryEditor

Vražda alebo samovražda? Pre Jana Masaryka bola smrť vyslobodením

10.03.2018, 12:31
Život Jana Masaryka by bol pohnutý, aj keby zomrel prirodzenou smrťou. Mladší syn Tomáša G. Masaryka bol mužom mnohých talentov, ale zároveň aj nevyrovnaná a psychicky labilná osobnosť. Politická funkcia, ktorú prijal, ho nakoniec zničila.

Dohady o tom, či Jan Masaryk spáchal 10. marca 1948 samovraždu, alebo bol zavraždený a kým, prebiehajú už sedemdesiat rokov. Zástancovia jednej či druhej verzie prinášajú argumenty pre a proti a jednoznačný dôkaz je stále v nedohľadne.

Za kulisami tejto verejnej potýčky sa trochu stráca mimoriadne komplikovaná historická postava Jana Masaryka. Pre väčšinu ľudí je zjednodušený do bodrého rozprávača vtipov, ministra zahraničných vecí, ktorému málo záležalo na diplomatickej etikete, a ľudového rétora. Skutočnosť ale bola trochu iná.

Jan Masaryk sa narodil 14. septembra 1886 ako tretie dieťa profesora pražskej filozofickej fakulty Tomáša Masaryka a jeho ženy Charlotty Garrigue. Mal o sedem rokov staršiu sestru Alicu a o šesť rokov staršieho brata Herberta. Keď mal päť rokov, narodila sa mu ešte sestra Olga. Obvyklá veta z životopisov o tom, že rodinné prostredie ovplyvnilo hrdinu na celý život, nie je v prípade Jana Masaryka – a vlastne ani jeho súrodencov – iba obvyklé klišé. Jan bol svojimi rodičmi a prostredím, v ktorom žil, výrazne determinovaný. A nie vždy k dobrému.

Začnime dedičstvom genetickým. Okrem hudobného talentu zdedil po matke aj dispozície k psychickej labilite. Nebol v tom sám. Aj jeho súrodenci museli počas svojho života vyhľadávať odbornú psychiatrickú pomoc. Všetci súrodenci Masarykovci mali tiež značné problémy v partnerských vzťahoch.

Alica sa po neopätovanej láske k svojmu lekárovi rozhodla zostať celý život single. Herbert si zobral vdovu po svojom priateľovi, ale po krátkom čase sa s ňou rozviedol. Oľga sa rozviedla po ročnom manželstve s pražským právnikom, a nakoniec sa vydala za svojho psychiatra. Jan sa po nevydarenom manželstve s dcérou amerického multimilionára, filantropa a rodinného mecenáša Masarykovcov Charlesa Cranea tešil povesti plejboja.

V rodine Pastiera

Masarykova rodina sa v Prahe 80. a 90. rokov 19. storočia výrazne vymykala štandardu, a to nielen tým, že Charlotta bola Američanka. Matka na deti prenášala svoju bezhraničnú lásku, ale zároveň aj svoj komplikovaný vzťah k náboženstvu. Pôvodne bola unitárka, v Prahe prestúpila ku kalvinistom a neskôr vystúpila z cirkvi úplne, čo však v jej prípade vôbec neznamenalo, že by prestala veriť v Boha. Boh bol u Masarykovcov častou témou diskusií, náboženskými problémami boli však viac poznamenané dcéry: Alica mala blízko k puritánstvu prvých kalvinistov a Olga zase prepadla sekte Christian Science. Otec a vzťah k nemu bol pre Jana Masaryka celoživotným zdrojom tráum.

Tomáš Garrigue Masaryk Tomáš Garrigue Masaryk Bundesarchiv

​​Hoci sa Tomáš G. Masaryk v mnohých ohľadoch vymykal dobovým patriarchálnym stereotypom – napríklad sa staral o malé deti, vozil ich vonku v kočíku alebo prebaľoval, čo bolo v tom čase asi také výstredné, ako keď si dnes niektorí otcovia pripínajú umelé prsia a z nich dávajú deťom piť. V rodine bol autoritou, s ktorou sa nediskutovalo. Jeho politické, univerzitné a verejné aktivity boli široké a verejné boje, najprv o rukopisy a potom o Hilsnera, profesora – a sprostredkovane aj rodinu Masarykovcov – v českej spoločnosti izolovali.

Priaznivcov mal Pastier, ako Masaryka prezývali, vždy iba hŕstku, zato odporcov celé šíky. A tie sa v prípade hilsneriády neváhali uchyľovať k násiliu, ktoré bolo zamerané na celú rodinu: demonštranti u Masarykovcov vytĺkli okná a Jana musel istý čas do školy odprevádzať starší brat, aby ho nebili jeho vrstovníci. Jan Masaryk, na obecnej škole celkom dobrý žiak, začal na malostranskej reálke revoltovať proti otcovej autorite tým najobvyklejším spôsobom: prestal sa učiť a začal žiť bohémskym životom.

Situácia sa nezlepšila, ani keď ho rodičia prehlásili na elitné akademické gymnázium. Niekoľkokrát musel skladať reparát, opakoval ročník a nakoniec nedokázal zložiť maturitnú skúšku. Rodičia, zrejme teda skôr otec, sa rozhodli situáciu dvadsaťročného nezvládnuteľného potomka riešiť radikálne: zaplatili mu cestu do Ameriky, kde mala nevyhnutnosť naučiť chlapca samostatnosti aj slušnému správaniu.

Každý sa ho rád zbavil

Terapia sa v prípade mladého Jana míňala účinkom: nedokázal si sám nájsť inú prácu ako miesto poslíčka, ktoré mu na obživu nestačilo. Bombardoval preto matku prosbami o peniaze a tá mu ich za otcovým chrbtom posielala. Postupne sa o Jana starali aj jej americké sestry: najprv ním boli vždy nadšené, postupne ich ale znechutil nedostatkami svojho charakteru.

Správal sa ako dieťa, nebol schopný sa o seba postarať, požičiaval si od cudzích ľudí peniaze, ktoré nesplácal, klamal a vôbec viedol nie príliš cnostný život. Zrejme po radách príbuzných sa Jan na začiatku roka 1907 obrátil so žiadosťou o prácu na otcovho priateľa, priemyselníka Charlesa Cranea.

Jan Masaryk v mladosti. Jan Masaryk v mladosti. United States Library of Congress

​Ten sa s ním stretol a dal mu odporúčací list pre manažérov svojej továrne v Bridgeporte, prímorskom meste v štáte Connecticut asi sto kilometrov od New Yorku. V Craneovej továrni pracoval Jan Masaryk takmer šesť rokov na rôznych robotníckych a drobných úradníckych postoch. Nebyť toho, že nad ním držal ochrannú ruku majiteľ, po niekoľkých mesiacoch by ho určite vyhodili. Záverečný posudok firmy vyznieva zdrvujúco: „Počas svojho zamestnania v tejto spoločnosti bol premiestňovaný z jedného oddelenia na druhé, nikde nebol užitočný a každý sa ho rád zbavil.“

Na jeseň 1912 už miera excentrickosti jeho správania zrejme presiahla všetky medze, a tak bol so súhlasom príbuzných umiestnený do Zvláštnej školy pre slabomyseľné dievčatá a chlapcov, teda de facto psychiatrickej liečebne, vo Vinelande v štáte New Jersey. Tu mu diagnostikovali ľahšiu formu schizofrénie. V ústave bol Jan rok a potom nezostalo jeho rodičom nič iné, než odviezť ho domov do Európy.

Do Prahy sa vrátil na začiatku roka 1914. Čo robil do vypuknutia vojny, nie je známe, potom bol však rýchlo odvelený k 8. vozatajskému práporu pri 34. pešej divízii. Jeho otec sa približne v tom istom čase rozhodol, že sa nevráti z cudziny a začne s odbojom proti rakúskej monarchii. So sebou zobral iba dcéru Olgu, ostatní zostali doma a veľmi im to skomplikovalo život.

Herbert Masaryk zomrel v polovici marca 1915 na týfus, Alicu na jeseň toho istého roka zatkli a takmer desať mesiacov väznili a Charlotta bojovala s vážnymi existenčnými a zdravotnými problémami. Janovi však otcova vlastizradná činnosť paradoxne možno zachránila život, pretože ako nespoľahlivý musel slúžiť v zázemí, aby nemohol prebehnúť k nepriateľovi.

Pádom monarchie a vznikom Československa sa Janova spoločenská situácia diametrálne zmenila. Stal sa jediným synom zbožňovaného prezidenta, teda človekom, ktorého priazeň si všetci chceli získať. Jeho dlhodobý komplex z otca, z toho, že nikdy nebude v žiadnej disciplíne taký dobrý ako on, sa tým však iba prehĺbil. Otec navyše rozhodol o jeho ďalšej kariére: „Oddnes sa považuj za diplomata,“ povedal mu niekedy na začiatku roka 1919.

Diplomatická kariéra

Nebyť otca prezidenta, Jan Masaryk by sa diplomatom nikdy nestal. Pre úspešné zvládnutie tohto povolania mal niektoré vlohy, iné mu však chýbali. Vďaka dlhému pobytu v Amerike a matke Američanke bol v podstate bilingválny. Vedel aj po nemecky a na vojne sa naučil slušne po poľsky a maďarsky. Diplomatickým jazykom číslo jeden v tom čase ale bola stále francúzština, ktorú Masaryk neovládal, čo ho dosť hendikepovalo: celú svoju diplomatickú kariéru tak slúžil iba v anglosaských krajinách.

​Bol spoločenský, ľahko nadväzoval kontakty, partnerov dokázal oslniť svojim šarmom, z hlavy prednášal výborné prejavy. Zápory však boli tiež neprehliadnuteľné: Jan Masaryk nemal vôbec žiadny zmysel pre administratívnu alebo akúkoľvek inú systematickú prácu, vystupoval vždy ako solitér a periodicky upadával do depresií či melanchólií, čo mu znemožňovalo pracovať. Viesť úrad za neho preto vždy museli iní.

Od 1. marca 1919 bol Masaryk vymenovaný za ministerského tajomníka. Po krátkom pobyte na mierovej konferencii v Paríži zamieril na československé veľvyslanectvo vo Washingtone, kde bol necelý rok. Na konci roka 1920 ho pridelili do Londýna, v ďalších rokoch až do matkinej smrti v máji 1923 však trávil možno viac času v Prahe než v britskej metropole.

V roku 1925 sa stal v Londýne veľvyslancom a na mieste zostal celých trinásť rokov, čo je v diplomacii neobvyklé a opäť sa to dá najlepšie vysvetliť Janovým vzťahom k hlave štátu (Masaryk však nebol úplnou výnimkou, napríklad Štefan Osuský bol veľvyslancom v Paríži nepretržite od roku 1921 do roku 1939).

V decembri 1924 sa Jan Masaryk po štvorročnej známosti oženil s dcérou Charlesa Cranea Frances, ktorá sa kvôli nemu rozviedla s otcom svojich troch synov. Jej rodina prijala ženícha dosť rezervovane. Manželstvo zostalo bezdetné (Frances v roku 1925 potratila) a trvalo iba päť rokov. Dôvodom jeho rozpadu bol odlišný životný štýl – Frances trávila život na cestách po svete – a zrejme aj Janove psychické problémy: svojej žene sa vraj v opitosti opakovane vyhrážal tým, že zabije ju aj seba.

S Edvardom Benešom (vpravo) mal skôr otcovský alebo tútorský vzťah, hoci ich delili iba dva roky. S Edvardom Benešom (vpravo) mal skôr otcovský alebo tútorský vzťah, hoci ich delili iba dva roky. repro z knihy Bohuša Beneša Amerika jde s námi

​Masarykova diplomatická kariéra sa skončila fiaskom – Mníchovom. Obviňovať ho z toho, že Británia neišla kvôli Československu do vojny, by bolo absurdné, mal však určite svoj podiel viny na tom, že v roku 1938 mala československá vec v Londýne tak málo zástancov. Československé veľvyslanectvo v Londýne nedokázalo čeliť nemeckej a maďarskej propagande a veľvyslanec nemal takmer žiadne styky s konzervatívnymi britskými vrstvami, ktoré boli pre zahraničnú politiku rozhodujúce.

„Neboli pochybnosti o tom, že veľvyslanec je roztomilý človek, vtipný spoločník a nedostižný entertainer: zároveň však nepatril k ľuďom, ktorí sú vyhľadávaní na vážne rozhovory,“ píšu Masarykovi životopiscovia Pavel Kosatík a Michal Kolář.

Život za vás dám

Jan Masaryk potreboval pre svoj život silnú osobnosť, ku ktorej by sa primkol. Po smrti otca ju začal hrať jeho nástupca v prezidentskom kresle – Edvard Beneš. Vzťah sa upevnil počas vojny.

Hana Benešová si 16. marca 1939, teda deň po obsadení českého územia nacistickým Nemeckom, do diára poznamenala vyznanie, ktoré jej muži počas večere adresoval Jan Masaryk: „Život za vás dám. Ja vás milujem, ako svojho otca vás milujem.“ Večera sa konala v Chicagu, kde Beneša i Masaryka, oboch ako súkromné osoby, zastihla správa o nemeckom vpáde. Pre oboch sa tým začalo obdobie hektickej práce a boja za obnovu Československa.

V roku 1940 sa Jan Masaryk stal ministrom zahraničných vecí exilovej vlády. Tak ako predtým na ambasáde za neho administratívnu činnosť vykonávali iní, tentoraz najmä štátny tajomník Hubert Ripka. Masarykova sila bola v propagácii. Vďaka československému vysielaniu BBC sa preslávil vo svojej vlasti: jeho prejavy, v ktorých neváhal siahnuť ani k vulgarizmom, sa stali priam legendárne. Veľkú propagačnú činnosť vyvíjal aj v Amerike.

Masaryk počas pobytu v USA v roku 1939 v spoločnosti americkej prvej dámy Eleanor Rooseveltovej (celkom vľavo) a novinárky Hope Ridings Millerovej. Masaryk počas pobytu v USA v roku 1939 v spoločnosti americkej prvej dámy Eleanor Rooseveltovej (celkom vľavo) a novinárky Hope Ridings Millerovej. United States Library of Congress

​Masaryk nebol tvorcom, ale iba vykonávateľom zahraničnopolitickej koncepcie, ktorú narysoval Beneš. Vychádzala zo skúsenosti z Mníchova a hlavného spojenca videla v Sovietskom zväze. Beneš si myslel – ako sa ukázalo, chybne –, že ak zahraničnú politiku dobrovoľne podriadi Stalinovmu Rusku, nechá kremeľský diktátor Československu voľnú ruku vo vnútornej politike.

Ako „Američan“ mal Masaryk s príklonom k východnej veľmoci najprv problém: nesprevádzal napríklad Edvarda Beneša počas historickej cesty do Moskvy v decembri 1943. Aby si udržal miesto ministra zahraničných vecí aj v takzvanej košickej vláde, urobil na konci vojny obrat o 180 stupňov. V kľúčovom rozhovore s Klementom Gottwaldom 21. marca 1945 reagoval na slová vodcu komunistov, že „teraz musíme zahraničnú politiku úplne a bez výhrad prispôsobiť politike sovietskej“ slovami, že to chápe a je o tom hlboko presvedčený, pretože „najužšia spolupráca zahraničnopolitická so Sovietmi musí sa stať našim nezmeniteľným základným kameňom pre budúcnosť“.

Masarykovo účinkovanie vo vláde v rokoch 1945 až 1948 je dobrým dôkazom toho, že popularita – bol najpopulárnejším ministrom – nemusí ísť ruka v ruke s obsahom politiky. Masaryk sa správal slabošsky, vyhýbal sa konfliktom, zámerne nehlasoval v dôležitých politických kauzách. Svoje ministerstvo neriadil, to robil jeho komunistický zástupca Vladimír Clementis vo funkcii štátneho tajomníka.

Na domácom i zahraničnom fóre miatol Masaryk svojimi prejavmi poslucháčov. Jeho za vojny získaný kredit na Západe rýchlo upadal, keď sa ukázalo, že hrá rolu trójskeho koňa Sovietov. Stalinovým sluhom sa stal dávno predtým, ako sovietsky diktátor povedal svoje „net“ na úmysel československej vlády zúčastniť sa medzinárodnej konferencie o Marshallovom pláne.

Posledné dejstvo tragédie

Masarykovo správanie sa počas krízy v roku 1948 je najväčšou škvrnou na jeho životopise. Fakty sú známe: keď podali ministri demokratických strán v piatok 20. februára demisiu, informovali o svojom rozhodnutí Jana Masaryka, presvedčení, že sa k nim musí pridať. Masaryk, ktorý sa stal príslovečným jazýčkom na váhach, pretože bez neho reprezentovali demisionujúci ministri iba menšinu vlády, však neuniesol ťarchu zodpovednosti. O veci sa išiel poradiť s Benešom, ten mu ale povedal, že rozhodnúť sa musí sám.

Masarykovo účinkovanie vo vláde v rokoch 1945 až 1948 je dobrým dôkazom toho, že popularita nemusí ísť ruka v ruke s obsahom politiky. Masarykovo účinkovanie vo vláde v rokoch 1945 až 1948 je dobrým dôkazom toho, že popularita nemusí ísť ruka v ruke s obsahom politiky. Profimedia

​Masaryk sa rozhodol zotrvať vo vláde, ktorá vznikla komunistickým pučom, čím pomohol vytvoriť zdanie, že je legitímna. Motívy jeho konania sa dajú vysvetliť iba hypoteticky. Jeho intímna priateľka, americká spisovateľka Marcia Davenportová, napísala, že Janova demisia „vôbec neprichádzala do úvahy“, pretože sa „ako jediný nestraník vo vláde nemohol postaviť na stranu žiadnej zo strán“.

To je ale nezmysel: formálnym nestraníkom bol aj minister obrany Ludvík Svoboda a Masaryk bol ministrom počítaným k demokratickým stranám. Keď jeho kolega vo vláde Prokop Drtina vo svojich pamätiach píše, že Masarykova povinnosť podať demisiu bola „nielen politická, morálna a ideová“, ale tiež „koaličná a zmluvná“, má určite pravdu.

Prečo to teda Jan Masaryk neurobil? Pravdepodobne sa ho dotklo, že nebol o veci informovaný vopred. Odstupujúci ministri ale dobre vedeli, prečo ho na porady o politickom postupe nepozvali: o Masarykovi bolo známe, že všetko, čo vie, hneď prezradí Klementovi Gottwaldovi.

Masaryk mohol mať vážne výhrady k celej demisii, ktorá sa zo spätného pohľadu javí ako mimoriadna hlúposť. Ak už ale bola podaná, mal byť solidárny, pretože mu muselo byť jasné, o čo v krajine ide. To, že sa v dňoch krízy ako obvykle vo vypätých časoch „hodil na maródku“, mohlo mať aj ďalšie vysvetlenie: Masaryk v sebe živil ambíciu, že sa po ťažko chorom Edvardovi Benešovi stane prezidentom. Tým by sa konečne aspoň v niečom vyrovnal otcovi. Vystúpiť z rozbehnutého vlaku, ktorý riadil Gottwald, by však znamenalo takú šancu úplne zničiť. Masarykovi priaznivci vec vysvetľovali tým, že dal otcovi sľub, že nikdy neopustí Edvarda Beneša. Ten však od Masaryka zotrvanie v ministerskej funkcii nežiadal a rozhodnutie nechával na neho.

Pohľad na Jana Masaryka počas dvoch týždňov od dokonania komunistického prevratu do jeho smrti je trúchlivý. Syn veľkého demokrata sa pozerá na parády Ľudových milícií, vyslovuje vety ako „s touto vládou si rád zavládnem“ alebo „vždy som išiel s ľudom“ a na svojom ministerstve podpisuje výpovede všetkým, na ktorých ukážu komunistické akčné výbory prstom. Často ide o jeho blízkych spolupracovníkov, ktorí mu oddane slúžili, dokonca aj o príbuzných (vyhodil tiež manžela svojej sesternice Jaroslava Lípu).

Medzi svojimi blízkymi šíri protichodné správy: snúbenicu Marciu Davenportovou posiela do Londýna s tým, že za ňou o pár dní príde a vezmú sa. Pred inými hovorí o samovražde. Predstava, že svojou okázalou kolaboráciou s komunistami zakrýval prípravy na odchod z krajiny, neznie veľmi vierohodne. Skôr máme pred sebou totálne zmäteného muža, slabocha, ktorý stratil svoju oporu a istotu, osobu zmietanú protikladnými pocitmi a ambíciami, dediča veľkého mena deprimovaného tým, že „tata“ by určite konal inak a že v zahraničí ho považujú za zradcu demokracie.

Okolnosti smrti Jana Masaryka sú dodnes nevyjasnené. Okolnosti smrti Jana Masaryka sú dodnes nevyjasnené. archív TASR

​Americký veľvyslanec v Prahe Laurence Steinhardt, povolaním právnik, o smrti Jana Masaryka v noci z 9. na 10. marca 1948 napísal: „Všetky fakty sa dajú zoradiť tak, aby zodpovedali ako samovražde, tak vražde, a môžete z toho zakaždým urobiť jasný prípad.“ Nech je to tak či onak, pre Jana Masaryka bola smrť vyslobodením.

01 - Modified: 2018-03-10 11:51:29 - Feat.: 0 - Title: Rozporuplný Jan Masaryk: Jeho filmová podoba má s historickou málo spoločného 02 - Modified: 2017-09-17 19:38:04 - Feat.: 0 - Title: Tajomstvami opradený Masaryk. Jeho zdravie bolo tabu, posledné slová nezverejnili
01 - Modified: 2024-04-13 10:30:00 - Feat.: - Title: Prečo vlastne hovoríme, že niečo je OK? Pozreli sme sa na históriu výrazu, ktorý používame každý deň aspoň raz 02 - Modified: 2024-04-10 05:18:37 - Feat.: - Title: „Géčko“ od Mercedesu má už 45 rokov. Jeho obľuba je dnes v iných sférach ako kedysi 03 - Modified: 2024-04-08 09:00:00 - Feat.: - Title: Oslavujeme Svetový deň Rómov. Ako dobre poznáš ich kultúru a históriu? Otestuj sa v našom kvíze 04 - Modified: 2024-04-05 22:00:00 - Feat.: - Title: Ostrovný bandita. Superrýchlu omegu milovali zlodeji, politici ju však chceli zakázať 05 - Modified: 2024-04-06 09:30:00 - Feat.: - Title: Svet si pripomína 20. výročie jednej z najhorších udalostí ľudstva. Genocída v Rwande bola päťkrát horšia ako holokaust
menuLevel = 2, menuRoute = history/profily, menuAlias = profily, menuRouteLevel0 = history, homepage = false
19. apríl 2024 06:49