Obeť komunistickej justície generál Píka: Pred popravou bol vyrovnaný, pripil si šampanským

Generál Heliodor Píka požiadal pred smrťou syna o splnenie štyroch želaní: Aby doštudoval, aby sa postaral o mamu, aby očistil jeho meno a aby sa nikdy nemstil.

Tak dlho slúžil vlasti, až bol vo vykonštruovanom procese popravený za vlastizradu. A podobný osud komunisti plánovali aj pre jeho syna. Našťastie – neúspešne. O očistenie mena Heliodora Píku rodina bojovala vyše štyridsať rokov.

„Keď vám o tom rozprávam, mám pocit, akoby sa tá noc odohrala iba včera,“ zveril sa nám prednedávnom v súčasnosti už 95-ročný generál Milan Píka, plukovník vo výslužbe, ktorý ako Čech našiel po poprave svojho otca útočisko na Slovensku. Šesť hodín, ktoré strávil s generálom Heliodorom Píkom pred jeho smrťou 21. júna 1949, navždy ovplyvnili jeho život. Aj pre sľuby, ktoré otcovi dal.

Rodený dôstojník

Heliodor Píka prišiel na svet 3. júla 1897 v rodine vidieckeho kolára v dedinke Štítina neďaleko Opavy. Ako jediný zo šiestich detí mohol študovať a túto možnosť si veľmi vážil. Maturitu napriek tomu skladal až dodatočne, keďže po vypuknutí prvej svetovej vojny boli v národnostne premiešanom kraji české školy zavreté.

Vojna však ovplyvnila jeho život aj podstatne významnejšie. Už v októbri 1915 bol namiesto zamýšľaného štúdia farmácie odvedený k zemebraneckému regimentu v Opave a po výcviku odoslaný na halíčsky front 1. svetovej vojny. Heliodor, v tom čase ešte len tínedžer, sa v roku 1916 nechal dobrovoľne zajať ruskými jednotkami, aby mohol prejsť na druhú stranu a pridať sa k česko-slovenským légiám bojujúcim proti Rakúsku-Uhorsku.

Na jeseň 1917 sa s časťou légií na príkaz Tomáša Garrigua Masaryka presunul do francúzskeho Le Havre a potom ho nasadili na alsaskom fronte. Slúžil tu ako zdravotník 21. česko-slovenského streleckého pluku a neskôr bol menovaný do funkcie dôstojníka zodpovedného za obranu proti bojovým plynom. So svojou jednotkou prešiel ťažkými bojmi pri Champagne, Aisne a Terrane a už ako dvadsaťročný mladík mal na konte viacero vyznamenaní.

Heliodor Píka ako legionár v roku 1919.
Heliodor Píka ako legionár v roku 1919.
Zdroj: archív Slezského zemského muzea

​Vojnové hrôzy, zažité z tej najintímnejšej vzdialenosti, Heliodora podľa slov syna na dlhé roky obrali o vieru v Boha. Zároveň sa uňho pretavili do rozhodnutia stať sa dôstojníkom z povolania. Absolvoval francúzsku vojenskú školu v Saint-Cyr a v roku 1926 ho Ministerstvo národnej obrany už ako ženatého muža a otca štvorročného Milanka vyslalo na Vysokú vojnovú školu v Paríži. Ako jedného z troch dôstojníkov spomedzi tristo uchádzačov.

Sovietska misia

Kariéra Heliodora Píku mala prudký rozbeh. Na jar 1932 sa stal československým vojenským atašé v Bukurešti, kde sa mu ako diplomatovi podarilo nadviazať široký okruh známostí. V tom mierovom čase ešte netušil, ako veľmi sa mu onedlho zídu.

Osudný marec 1939 ho zastihol ako muža na vrchole síl a zamestnanca Generálneho sekretariátu obrany štátu. Už dva týždne po okupácii Československa odišiel z protektorátu do Bukurešti. Doma jednoducho oznámil, že ide na služobnú cestu, v skutočnosti išiel budovať československý odboj na Balkáne. Manželka a syn za ním čoskoro pricestovali na falošný pas.

Sedemnásťročný Milan Píka, v tom čase snívajúci o kariére vojnového letca, začal otcovi pomáhať. Za svoj život im už navždy zostanú vďačné stovky českých utečencov a československých židov.

Na jar 1941 došlo v živote Heliodora Píku k zlomu. Exilová vláda ho vyslala do Sovietskeho zväzu, kde oficiálne zriadil a viedol československú vojenskú misiu. Cesty Píkovcov sa tak opäť rozišli. Syn Milan – čerstvo nastúpený v 310. stíhacej letke RAF – sa práve v tom čase dozvedel, že pre vrodenú očnú chybu sa nestane leteckým navigátorom, a tak požiadal o odchod za otcom do Sovietskeho zväzu. Jeho žiadosť bola zamietnutá.

„Z neznámych dôvodov mi Sovieti odmietli dať víza,“ láme si doteraz hlavu, prečo nemohol vycestovať za otcom. Syn Milan zostal teda slúžiť v anglickej armáde až do oslobodenia.

V krajine, ktorá bola na jednej strane spojencom proti Hitlerovi, na strane druhej v nej zúrila totalita (a západ pred ňou pre spoločný boj proti nacizmu privieral oči) sa Heliodor Píka ocitol v nesmierne zložitej situácii.

Napriek peripetiám sa však nenechal odvolať, čo malo dva veľmi závažné a úplne odlišné dôsledky: jeden na jeho život, druhý na svet. Presnejšie, na približne 20-tisíc československých občanov, ktorým zachránil život tým, že sa zaslúžil o ich prepustenie z gulagov. Boli medzi nimi Rusíni z pôvodne československej Podkarpatskej Rusi, a tiež odbojári, ktorí utiekli do ZSSR, aby bojovali proti Hitlerovi. Namiesto toho skončili ako obete vykonštruovaných procesov, keďže netušili, že Stalin s Hitlerom boli zo začiatku vojny spojenci a tajným dodatkom paktu Ribbentrop-Molotov si rozdelili celú Európu. Šancu na vyslobodenie z gulagov im dal až Hitler, keď porušil dohodu a ZSSR napadol. A Heliodor túto ich šancu premenil na realitu.

Heliodor Píka (vpravo) v roku 1943 počas pobytu v Sovietskom zväze, kde viedol československú vojenskú misiu. Tretí sprava je veľvyslanec Zdeněk Fierlinger.
Heliodor Píka (vpravo) v roku 1943 počas pobytu v Sovietskom zväze, kde viedol československú vojenskú misiu. Tretí sprava je veľvyslanec Zdeněk Fierlinger.
Zdroj: archív Slezského zemského muzea

​To, ako táto misia spečatila život jeho samotného, sa mal dozvedieť už relatívne krátko po vojne.

Začiatok konca

Chvíľu sa to podobalo na vytúžený návrat domov. Do rodného Česka sa každý z Píkovcov vracal po rokoch strávených pendlovaním medzi viacerými štátmi, kedy sa ich cesty pravidelne rozchádzali.

„Čakal som otca na ruzynskom letisku,“ spomína na stretnutie s otcom Milan Píka, ktorý po vojne nastúpil na dráhu vojaka z povolania a začal študovať právo. „Okolo mňa zrážali vojaci a dôstojníci opätky, keď som sa lepšie prizrel, videl som, že salutujú generálovi. Ten generál bol môj otec.“

Aj Heliodor Píka bezpochyby prežíval rovnaké pocity, aké v knihe Beda tomu, kto vyčnieva z radu, opísal český publicista Roman Cílek: „Vojna skončila, a tí z bojovníkov, ktorým osud doprial prežiť, sa vracali s myšlienkami na svojich druhov, ktorí to šťastie nemali, a prevažná väčšina z nich sa vracala predovšetkým s vierou, že svojimi činmi všetci dohromady pomohli nielen poraziť krutého nepriateľa, ale aj vybojovať lepší svet. Čestnejší. Spravodlivejší. Humánnejší. Predchnutý myšlienkami, že aj nesúhlasný názor toho druhého je treba ctiť.“

Klement Gottwald krátko po vojne poveril generála Píku, ako zástupcu náčelníka hlavného štábu, stykom so zahraničnými armádami. „Nemali sme na seba veľa času,“ ľutuje syn Milan dodnes. Nespomína si ani na to, kedy začalo byť okolo generála ´husto´. „Viem len sprostredkovane, že Gottwald otcovi prisľúbil, že keď bude pracovať pre ľudovodemokratické Československo ako počas vojny pre vládu v Londýne, nemusí sa ničoho obávať.“

O tri roky neskôr sa už Píka ocitol na zozname generálov, ktorí neboli spôsobilí slúžiť ľudovodemokratickému štátu. A nebol zďaleka jediný.

S rumunským kráľom Michalom I. (vpravo) v roku 1947.
S rumunským kráľom Michalom I. (vpravo) v roku 1947.
Zdroj: archív Slezského zemského muzea

​Ako píše Roman Cílek, po februári 1948 muselo československú armádu opustiť skoro šesťdesiat generálov, vyše dvesto plukovníkov, tisíc podplukovníkov a majorov: „Vznikol tábor nútených prác v obávanej trestnici v Mírove, kam boli často úplne protiprávne sústreďovaní predovšetkým letci zo západnej fronty a ďalší účastníci nášho zahraničného odboja.“ Generála Píku čakal tragickejší údel.

Unesený z nemocnice

„Prvý šok sme zažili po tom, čo sme prišli navštíviť otca do nemocnice, kde sa zotavoval po operácii žlčníka, no našli sme prázdnu posteľ. A nikto nám nechcel povedať, kam ho odviezli,“ spomína na desivý zlom syn Milan.

Pozorujúc vývin v krajine, ešte predtým presviedčal otca, aby utiekol do bezpečia. Ten však o tom nechcel ani počuť. Bol presvedčený, že národ a vlasť nezradil a svoje si meno očistí pred súdom. „Som čistý ako ľalia,“ hovorieval.

Rozuzlenie bolo nečakané. Jedno ráno prišiel za Milanom Píkom na Krajský vojenský súd, kde v tom čase praxoval ako študent práva, generál justície a oznámil mu, že tu musí ukončiť činnosť, lebo sem práve doviezli jeho otca. „Znamenalo to, že sa generál ocitol vo väzení, v povestnom domčeku, ktorý bol známy tým, že tam prebiehali kruté praktiky.“

Milan Píka sa až neskôr dozvedel, že z nemocničnej izby uniesli generála vojaci na príkaz náčelníka obranného spravodajstva ministerstva obrany plukovníka Bedřicha Reicina. Po niekoľkodňovom vypočúvaní však musel šéf obranného spravodajstva priznať, že proti generálovi neexistujú dôkazy o jeho vlastizrade. Pochvaľovali si ho dokonca aj Sovieti, ktorí dávali od tohto politického procesu ruky preč a tvrdili: Eto vaše delo.

„Ak by Píka zradil, urobili by sme s ním poriadok,“ povedal vtedy Ludvíkovi Svobodovi vysoký predstaviteľ sovietskeho veľvyslanectva v Prahe. Karel Vaš, príslušník smutno presláveného piateho oddelenia hlavného štábu československej armády, ktorý vo vykonštruovanom procese vystupoval ako vyšetrovateľ a prokurátor v jednej osobe, Reicina utešoval. „Bedřichu, co chceš pro Píku, 15 let nebo provaz, podle teho sa to dá zařídit.“ Na konci šesťdesiatych rokov, keď sa na žiadosť generálovho syna obnovil proces, takto vypovedala na súde istá Ludmila Řičicová, tiež pracovníčka piateho oddelenia.

Týždeň po zmiznutí Píku priniesol posol generálovej manželke list. Píka v ňom oznamoval, že je v poriadku a svoju ženu prosil, aby mu poslala civilný oblek.

Prípitok

Krátko nato však mal Píka mladší opäť nečakanú návštevu: na nové pôsobisko na Ministerstve obrany za ním prišli dvaja muži v kožených kabátoch a odviedli ho do generálneho štábu na piate poschodie.

„Roky nato som sa dostal k informácii, že odtiaľto zvykli zhadzovať dôstojníkov do šachty a potom to interpretovali ako samovraždu. Ak to bola pravda, mal som šťastie,“ konštatuje a dodáva, že vtedy mu ani nenapadlo báť sa o svoj život.

Otec a syn. Heliodor Píka vľavo a Milan Píka vpravo.
Otec a syn. Heliodor Píka vľavo a Milan Píka vpravo.
Zdroj: archív Slezského zemského muzea

​Milana Píku obvinili, že pripravoval únos otca do zahraničia a po vypočúvaní ho previezli k štátnemu súdu na Pankráci. „Je pravda, že som s jedným známym po otcovom zatknutí teoreticky zvažoval túto možnosť, no otec sám sa ešte predtým kategoricky vyjadril, že on svoju krajinu nikdy neopustí. Povedal tak v čase, keď mnoho dôstojníkov emigrovalo po februárovom prevrate do zahraničia.“

Napokon sa ocitol v tom istom väzení ako jeho otec. Ten bol na prízemí a Milan na prvom poschodí. Ako jeden z najmladších väzňov precvičoval na väzenskom dvore ostatným pri denných prechádzkach a pritom pozeral do otcovej cely. Generál postával pri okne a sledoval syna.

„Boli to najšťastnejšie okamihy v mojom živote,“  spomína Milan. „Velil som hlavu hore, zhlboka dýchať, vydržať. Neboli to však povely pre spoluväzňov.“ Takto sa prihováral dva mesiace syn otcovi, odsúdenému na smrť. Milana napokon pre nedostatok dôkazov pustili. Jednou z hypotéz je, že ho zachránil Klement Gottwald, aby si západ  nemyslel, že sa režim mstí aj rodinám „nepriateľov štátu“.

Najťažšiu skúšku však mala rodina Píkovcov ešte len pred sebou. Dvadsiateho júna zazvonil v Milanovom byte telefón a na druhom konci sa ozvalo: „Dostavte sa zajtra ráno do Plzne. Váš otec bude o šiestej popravený.“ Bolo päť hodín popoludní a prepadla ho panika. Najmä sa tam čím skôr dostať... Nemal však auto, známi na jeho prosby reagovali obráteným chrbtom. Napokon sa nad ním zľutoval spolužiak. Na cestu sa vydali aj s prvou Milanovou ženou.

Hoci on sám prepadal beznádeji a plaču, otca našiel v cele absolútne vyrovnaného, bez náznaku znepokojenia. Akurát mu písal list na rozlúčku, ktorý si ako jediný mohol prevziať bez cenzúry.

„Vtedy ma veľmi prekvapila moja žena, ktorá vytiahla z tašky šampanské. Môj otec ju o to raz požiadal: vraj, keď sa bude blížiť koniec, rád by si dal šampanské. Tak sme si pred jeho popravou ešte pripíjali. Viete si to predstaviť?“ 

Štyri želania

Jediný potomok československého generála Milan Píka žije od popravy otca v Bratislave. Tu zapustil silné korene a splodil dcéru.

„Slovákom som vďačný za záchranu života,“ konštatuje dodnes. Ako západný dôstojník letectva, ktorému popravili otca za domnelú zradu ľudovodemokratického zriadenia a vlastizradu, to však na začiatku päťdesiatych rokov, keď sa to s podobne vykonštruovanými procesmi len tak hmýrilo, nemal ľahké ani na Slovensku. Začínal od nuly, pretože z domu si takmer nič nedoniesol.

„Slováci mi pomohli, aj keď vedeli, že som syn ´zradného´ generála. Dokonca riaditeľ Drevony, kde pracoval ako vodič, mu podpísal po rokoch aj odporučenie na vysokoškolské štúdium.

Milan Píka opisuje atmosféru, ktorá vládla pred a po poprave generála v Českej republike. „Moja mama žila v tom čase v Hraniciach na Morave a o poprave generála vôbec nevedela. Ráno jej susedka cez plot zakričala: ´Pani Píková, tak vám dnes popravili manžela?´“

Meno muža, ktorý získal vysoké vyznamenania ako od Veľkej Británie, tak od ZSSR, zbavili viny po roku 1968. A až po ďalších viac ako dvadsiatich rokoch sa podarilo jeho rodine dosiahnuť občiansku a historiografickú rehabilitáciu mena armádneho generála in memoriam Heliodora Píku. Jeho hrob je dodnes neznámy.

Komunistického prokurátora Karla Vaša poslal sudca Luboš Vlasák v roku 2001 za mreže. Keď na prípad spomínal, povedal, že to bola, čo sa dôkazov týka, až prekvapivo jednoduchá vec. Má pravdu. Dôkazy sú jednoznačné a iný záver ako ten, že Vaš výraznou mierou zavinil popravu generála Heliodora Píku, nepripúšťajú. Nespochybnil to napokon ani Vrchný súd v Prahe, ktorý Vlasákov rozsudok v januári 2002 pre premlčanie zrušil a justičnému vrahovi doprial pokojný koniec života.

Heliodor Píka požiadal pred smrťou syna o splnenie štyroch želaní: Aby doštudoval, aby sa postaral o mamu, aby očistil jeho meno a aby sa nikdy nemstil. Všetky z nich má odvtedy Milan Píka denne na pamäti.

Zdroj: archív Slezského zemského muzea

HELIODOR PÍKA

Česko-slovenský legionár počas 1. svetovej vojny a neskôr predstaviteľ odboja počas 2. svetovej vojny. Svojimi aktivitami zachránil tisícky ľudí, vysoké vyznamenania mu udelili viaceré štáty. Krátko po komunistickom prevrate bol obvinený z vlastizrady, vo vykonštruovanom procese odsúdený a následne 21. júna 1949, pár dní pred svojimi 52. narodeninami, popravený.