Chcel spáchať samovraždu, niekoľkokrát sa takmer vyhladoval na smrť. Bol Gándhí rasista?

Hoci ho poznáme ako muža, ktorý doslova štipkou soli nahlodal Britské impérium a prispel tak k získaniu nezávislosti Indie, jeho život nebol iba plný úspechov a uznania. Chcel spáchať samovraždu, niekoľkokrát sa takmer vyhladoval na smrť. A pred 70 rokmi ho dostihla guľka náboženského fanatika.

„Nikto z pochodujúcich ani len nezodvihol ruku, aby sa obránil pred údermi. Padali na zem ako podťatí. Odtiaľ, kde som stál, som počul odporný zvuk dopadania palíc na nechránené lebky. Prizerajúci sa dav stenal a vzdychal v zdieľanej bolesti s každým úderom... V priebehu dvoch alebo troch minút bola zem pokrytá telami. Na ich bielych odevoch sa rozširovali veľké fľaky krvi... policajtov nekladenie násilia rozzúrilo... začali divoko kopať sediacich mužov do brucha a do rozkroku. Zranení muži sa zvíjali a stenali v agónii, no zdalo sa, že to len rozohňuje zúrivosť policajtov... začali sediacich mužov ťahať za ruky alebo nohy, niektorých aj sto metrov, a hádzať ich do priekopy.“

Takto opísal americký korešpondent United Press Webb Miller udalosť, ktorá sa odohrala v máji 1930 a je známa ako Dharasana Satyagraha. Bola súčasťou takzvanej antisoľnej kampane, ktorú britskej vláde vyhlásil šťúply muž menom Móhandás Karamčand Gándhí, v tom čase už známy skôr ako Mahátmá, teda v preklade niečo ako veľký duch. A hoci tieto nenásilné protesty proti bezohľadnosti, s akou Britské impérium vysávalo svoje kolónie, vošli do histórie ako jeden z míľnikov, ktorý doviedol Indiu k nezávislosti, nebolo všetko také ružové a jednoduché, ako sa snažia nahovoriť niektoré dokumenty o Gándhím. Tak či onak, jeho život odzrkadľoval pohnutú dobu a rovnako ako dramaticky prebiehal, tak sa aj skončil.

(Ne)poslušný syn
Poznáme ho väčšinou z fotografií z posledných dekád života, ako večne usmievavého malého plešatého mužíčka s bielym bedrovým rúškom omotaným okolo chudého tela. Keby sa Móhandas Karamčand narodil o sto rokov skôr alebo neskôr, možno by svoj život prežil bez reptania a pomerne pohodlne, čo mu zaručovala jeho príslušnosť ku kaste vaišjov, respektíve k podkaste banijov, a rodina, do ktorej sa narodil. No koncom 19. storočia, keď sa vypýtal na svet, to už v jednej z najväčších britských kolónií začínalo vrieť. A samotný Gándhí ochotne priložil polienko (a nie jedno) k tomu plameňu.

Ako sme spomínali, rodina malému Móhandasovi zaručovala vcelku dobrý štart do života. Hoci nepatril k najvyššej kaste, jeho otec Karamčad Gándhí bol v rodnom Pórbandare (mesto aj indický zväzový štát) dívánom – niečo ako ministerský predseda. Matka Putlibáí bola v domácnosti, a tak to pre Móhandasa a jeho starších súrodencov (dvoch bratov a jednu sestru) znamenalo, že nemuseli zápasiť s biedou alebo opovrhovaním ako milióny iných Indov. Čoskoro sa však ukázalo, že Móhandas má takpovediac vlastnú hlavu. Podľa tradície ho už ako sedemročného chlapca zasnúbili s o rok staršou Kasturbai Makhanjí Kapadiou, ktorú si ako 13-ročný zobral za manželku.

Ešte počas detstva sa Gándhíovci presťahovali do Rádžkótu, politického centra štátu Gudžarát, kde sa hlava rodiny stala zmierovacím sudcom a mediátorom. Tu chodil Móhandas aj do školy a hoci vyhral aj niekoľko rôznych študentských cien, bol vraj priemerným žiakom, navyše veľmi plachým. No už v tomto období sa začínalo ukazovať, že zďaleka nie bezvýhradne poslušným. Hoci bol veľmi ovplyvnený viacerými náboženskými prúdmi, ktoré sa miešali u nich v rodine (višnuizmus, džinizmus a ďalšie), najmä s prispením silno veriacej matky, razil si vlastnú cestu.

Zdroj: Wikimedia

​Starší brat ho zoznámil s moslimským chlapcom, ktorý Móhandasa takpovediac nahováral na „zlé veci“. K tomu patrilo napríklad jedenie mäsa, aby nabral silu (čo mal vegetariánsky višnuista zakázané a aby si ho mohol kúpiť, bral rodičom peniaze), skúšanie cigariet a podľa niektorých zdrojov chlapcov raz kvôli mladému veku vyhodili aj z miestneho nevestinca. To, čo by sme dnes pokladali za výstrelky zvedavých tínedžerov, bolo však v tom čase považované za viac ako nevhodné. A Gándhího to po čase veľmi zasiahlo. Napísal otcovi list, v ktorom sa mu priznal a ospravedlnil, uvažoval tiež, že by hanbu zmyl samovraždou. Toto hľadanie samého seba a svojho miesta vo svete však zostalo pre Móhandasa veľmi príznačné a sprevádzalo ho po celý život.

Nenechajte sa obmedzovať

Tento článok je súčasťou exkluzívneho obsahu HN. Pokiaľ si ho chcete dočítať do konca, predplaťte si jeden z troch nasledujúcich balíkov

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.