Drsného búrliváka Vysockého ľudia zbožňovali a sovietske vedenie škrípalo zubami

Bol hlasom disentu, hoci sám disidentom nebol. Spevák, herec, básnik a pesničkár Vladimir Vysockij, ktorý sa narodil 25. januára 1938 v Moskve, patril k najoriginálnejším postavám sovietskej kultúry šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia.

Hoci bol úspešným divadelným a filmovým hercom, popularitu mu priniesla jeho poézia a jej interpretácia v piesňach. Za dve desaťročia ich naspieval viac než päťsto, väčšinu vlastných. Významnú časť tvorili piesne o vojne a človeku v nej, o ľuďoch v krajných situáciách, o láske, ale aj piesne akoby odpočuté priamo zo života.

Nahrávky i ručne prepisované knihy išli z ruky do ruky, jeho sarkastické a smutné piesne i veselé popevky všetci dôverne poznali. Kritika spoločnosti a neúprosná satira, ktorými si Vysockij proti sebe poštval sovietske úrady, mu priniesli obdiv a úctu u obyčajných ľudí a nesmiernu popularitu.

Vladimir Vysockij začal prvé básne písať ako osemročný. V detstve žil niekoľko rokov s otcom, dôstojníkom Červenej armády v Nemecku a po návrate do Moskvy začal študovať strojné inžinierstvo. Po roku však prešiel na divadelnú fakultu MCHAT, ktorú dokončil.

Štyri roky pôsobil v Divadle A. S. Puškina v Moskve, ako herec bol však nerozlučne spätý najmä s najslávnejšou érou avantgardného moskovského divadla Na Taganke.

Zahral si aj vo filme, ale skutočne veľké úlohy stelesnil v divadle pod réžiou Jurija Ľubimova - Galileo, Majakovskij, von Koren v Čechovovom Súboji. Slávu mu priniesla postava Shakespearovho Hamleta, ktorého stvárnil Na Taganke. V jeho podaní bol zvláštnym obrazom dánskeho princa, Vysockij v tejto úlohe spieval a kričal. Podľa mnohých odborníkov však jeho poňatie patrí medzi najlepšie adaptácie v dejinách.

Vo svojich piesňach Vysockij vystupoval aj proti systému, v ktorom žil.
Vo svojich piesňach Vysockij vystupoval aj proti systému, v ktorom žil.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Divadelné predstavenia s Vysockým na javisku sa veľakrát stali jedinou príležitosťou vypočuť si balady a romance v podaní ich autora, ktorý sa sprevádzal hrou na gitare. Hudobné vzdelanie mal Vysockij z detstva, jeho hra na gitare ale nebola zložitá. Hovorí sa, že cestu mu ukázal iný z bardov sovietskeho „protestsongu,“ básnik a spevák Bulat Okudžava.

Vo Vysockého tvorbe nechýbajú biblické témy, či témy o športe, vážne i humorné, ironické, kritické, alebo básne, v ktorých sa vyznával zo svojich názorov a činov (Nemám rád, Nestihol som, Neľutujem). Jeho poetická tvorba vyvrcholila hlbokými filozofickými a etickými úvahami z tzv. divadelného cyklu (Môj Hamlet, Či čítam Fausta, či Doriana Graya...).

Svojimi baladami si Vysockij získal úctu a popularitu v národe, ukázal v nich svetu ruskú dušu, jej radosti a žiale. Vo svojich piesňach vystupoval proti zlým silám a proti systému, v ktorom žil. Bol hlasom disentu, hoci sám disidentom nebol. Sovietska moc ho preto nikdy neprijala ako básnika a speváka, len ako herca.

Prvú básnickú zbierku Zaklínač hadov preto vydali v Moskve štyri roky po jeho smrti. Obsahovala lyrické i epické básne zozbierané na základe zvukových zápisov a rukopisov, ktoré nakladateľstvu poskytla Vysockého manželka, francúzska herečka Marina Vladyová.

Obraz drsného, milujúceho muža si udržiaval Vysockij aj v súkromí. Srdce zradilo 42-ročného herca, ruskú živú legendu, 25. júla 1980 v Moskve. Sovietske vedenie sa pokúšalo v čase letných olympijských hier v Moskve jeho smrť utajiť. Napriek tomu ho na jeho poslednej ceste odprevádzali desaťtisíce ľudí.

Hoci sa sovietske vedenie snažilo Vysockého smrť utajiť, napriek tomu ho na jeho poslednej ceste odprevádzali desaťtisíce ľudí.
Hoci sa sovietske vedenie snažilo Vysockého smrť utajiť, napriek tomu ho na jeho poslednej ceste odprevádzali desaťtisíce ľudí.
Zdroj: penzavzglyad.ru