Slávny maršal Radecký: So svojimi mužmi chodil do prvej línie, neraz prežil iba zázrakom

Bol známy ako milovník žien, dobrého vína a jedla. Traduje sa tiež, že práve vďaka nemu sa do Viedne dostal recept na slávny rezeň, to je však zrejme iba legenda. Asi najznámejším pripomenutím tohto vojvodcu, ak si pravdaže odmyslíme jeho úspechy, je ale „Radeckého marš“, ktorý na počesť víťazstva nad Sardínskym kráľovstvom skomponoval v roku 1848 skladateľ Johann Strauss.

Český šľachtic a rakúsky vojvodca Josef Václav Radecký z Radče, ktorý zomrel pred 160 rokmi v Miláne, počas svojej 72 rokov trvajúcej vojenskej kariéry slúžil piatim rakúskym cisárom, absolvoval množstvo poľných ťažení a bol viackrát zranený. Je považovaný za jedného z najlepších vojvodcov 19. storočia, pritom keď vojenskú kariéru začínal, tak ho v armáde nechceli.

Jan Josef Václav Antonín František Karel gróf Radecký z Radče, ako znelo jeho celé meno sa narodil 2. novembra 1766 v stredočeskej Třebnici, v starej českej šľachtickej rodine. O oboch rodičov prišiel už ako dieťa, a tak si ho najprv zobral k sebe do Prahy starý otec a po jeho smrti prevzal chlapcovu výchovu strýko.

Po vojenskej kariére túžil odmalička a už ako dvanásťročný sa aj prihlásil do vojenskej školy, lenže ho nevzali. Dôvodom bol verdikt lekárov. Neuznali ho totiž za schopného vykonávať vojenskú službu a do papierov mu dokonca napísali, že vzhľadom na jeho telesnú konštrukciu, ani v budúcnosti takéto prijatie neodporúčajú. Radecký sa nevzdal, opakovane to skúšal, no s rovnakým výsledkom.

Začal teda študovať na civilných školách a hoci by sa po ich absolvovaní mohol uplatniť priamo na cisárskom dvore či v diplomacii, netúžil po tom. Pred očami mal jediný cieľ - vojenskú kariéru. A tak krátko pred dovŕšením osemnástich rokov vstúpil do armády ako kadet ex propriis, čiže na vlastné náklady. Pri kyrysníkoch (príslušníkoch ťažkej jazdy), kam ho prijali, si tak musel sám zaplatiť uniformu, výstroj, výzbroj i koňa.

Josef Václav Radecký sa aktívne zapájal do bojových akcií a išiel so svojimi mužmi do prvej línie.
Josef Václav Radecký sa aktívne zapájal do bojových akcií a išiel so svojimi mužmi do prvej línie.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Po troch rokoch bol nadporučíkom a za svojho pobočníka si ho vybral slávny maršal a jeho veľký vzor Gideon Laudon. Nie náhodou, mladý dôstojník sa viackrát zaskvel v bojoch a preukazoval veľkú odvahu. Laudon mu vraj už vtedy predpovedal skvelú kariéru. A nemýlil sa. V roku 1796 bol Radecký povýšený na majora, o tri roky neskôr na podplukovníka, potom plukovníka a v roku 1805 už bol generálmajor. Vzhľadom na to, že neabsolvoval vojenskú akadémiu, to bol veľmi rýchly postup.

Medzi vojakmi bol Radecký obľúbený, mal prirodzenú autoritu, i keď z vyšších miest často počúval výčitky, že je k mužstvu až priveľmi priateľský. A nielen to. Bolo o ňom známe, a vlastne aj preto ho asi mali vojaci radi, že sa aktívne zapájal do bojových akcií a išiel so svojimi mužmi do prvej línie. Niekoľkokrát na to takmer doplatil. Raz jeho koňa roztrhala delová guľa, inokedy ho akoby zázrakom iba škrabla nepriateľská strela na hlave, neskôr zase po boji zistil, že má v kabáte niekoľko dier po guľkách, ani jedna ho však nezranila.

Okrem šťastia, ktoré pri ňom stálo, ho však preslávil najmä taktický a organizačný talent. V bitke pri Novi napríklad poradil generálovi Melasovi manéver, ktorý sa ukázal ako rozhodujúci pre konečný úspech, pri Marengu zase prikázal svojim mužom, aby z vlastných tiel vytvorili živý most cez rieku a ostatní vojaci tak mohli prechádzať na druhý breh po ich ramenách. Keď sa v roku 1809 stal náčelníkom generálneho štábu, chcel armádu zreorganizovať a zmodernizovať. Takmer všetky jeho reformné návrhy ale ako príliš nákladné zamietli, a tak na tento post rezignoval.

V bitke pri Lipsku v roku 1813 Radecký navrhol stratégiu a spojenecké vojská porazli Napoleonovu armádu.
V bitke pri Lipsku v roku 1813 Radecký navrhol stratégiu a spojenecké vojská porazli Napoleonovu armádu.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Radeckého hviezdna chvíľa nastala v roku 1813. V bitke pri Lipsku, rozhodujúcom stretnutí napoleonských vojen, v ktorej vojská tzv. šiestej koalície (Ruska, Pruska, Rakúska a Švédska) porazili armádu francúzskeho cisára, navrhol stratégiu. Bola jednoduchá - armády sa nesmú rozdeliť a na Napoleona musia udrieť sústredene hneď na začiatku bitky, aby nemohol rýchlymi presunmi porážať jedno spojenecké vojsko za druhým. Plán bol napokon úspešný, i keď ho v priebehu boja čiastočne korigovali.

Ani v najväčšej bitke 19. storočia pritom Radecký neodolal, aby neriadil boj v prvej línii. Dvakrát pritom prišiel o koňa a utŕžil niekoľko zranení. Nepochybne mu to však vynahradila nielen radosť z víťazstva, ale aj pocit, že patril medzi jeho hlavných architektov.

V priebehu ďalších rokov Radecký velil cisárskym jednotkám v Šoproni a v Olomouci a napokon sa stal hlavným veliteľom rakúskej armády v severotalianskych provinciách Lombardsko a Benátsko. V roku 1836 ho cisár povýšil na poľného maršala. Radecký mal sedemdesiat a mohlo by sa zdať, že ho už žiadne veľké bojové dobrodružstvo nečaká. Omyl, čakalo, a to dokonca ešte o dvanásť rokov neskôr, keď si v Taliansku pripísal na svoje konto najslávnejšie víťazstvá.

Revolučná vlna, ktorá sa v rokoch 1848 a 1849 šírila Európou, ho zastihla ako guvernéra Lombardie. V prvých bojoch so sardínskym kráľom Karolom Albertom a spojenou talianskou armádou síce Rakúšania prišli o Miláno i Benátky, nie však na dlho. V júli 1848 Radecký zvíťazil v bitke pri Custoze, v marci nasledujúceho roku aj pri Novare a stratené územia získal späť.

Časť vyznamenaní, ktorými bol poľný maršal Radecký počas 72-ročnej vojenskej kariéry ocenený.
Časť vyznamenaní, ktorými bol poľný maršal Radecký počas 72-ročnej vojenskej kariéry ocenený.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Stal sa priam ikonou monarchie. Cisár František Jozef I. ho vyznamenal, dôstojníci mu dali vyrobiť zlatú maršalskú palicu a hudobný skladateľ Johann Strauss starší na jeho počesť skomponoval slávny pochod. Ďalších osem rokov potom Radecký zastával post miestodržiteľa severotalianskych dŕžav. Do penzie odišiel až ako 91-ročný, po 72 rokoch služby v armáde.

Traduje sa, že keď bol mladý, cigánka mu vyveštila, skvelú vojenskú kariéru, i to, že sa dožije vysokého veku a zomrie „nevojenskou“ smrťou. Ťažko povedať, či je táto historka pravdivá, ak by to tak ale bolo, znamenalo by to, že sa veštba naplnila do poslednej bodky. Josef Václav Radecký, ktorý trávil posledné roky života v Miláne, skutočne zomrel „nevojensky“. Vo svojom dome sa pošmykol na navoskovaných parketoch a pri páde si zlomil krčok stehennej kosti. K zraneniu, ktoré ho pripútalo na lôžko, sa pridal zápal pľúc a 5. januára 1858 maršal skonal.

Správa o jeho smrti vraj cisára Františka Jozefa I. veľmi zasiahla. Na maršalovom pohrebe kráčal za rakvou a chcel ho dokonca nechať pochovať v Kapucínskej krypte, vyhradenej pre príslušníkov habsburského rodu. Napokon sa tak ale nestalo. Josef Václav Radecký si totiž vo svojom testamente výslovne želal, aby jeho pozostatky uložili v pamätníku hrdinov v dolnorakúskom Heldenbergu.

Pomník maršala Radeckého na pražskom Malostranskom námestí (v časoch monarchie Radeckého námestí), odhalil cisár František Jozef I.. V roku 1919 ho odstránili a dnes je socha umiestnená v lapidáriu Národného múzea.
Pomník maršala Radeckého na pražskom Malostranskom námestí (v časoch monarchie Radeckého námestí), odhalil cisár František Jozef I.. V roku 1919 ho odstránili a dnes je socha umiestnená v lapidáriu Národného múzea.
Zdroj: Wikimedia Commons

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.