Skrytá tvár M. R. Štefánika: Si namyslený a sebec, napísal mu v liste otec

Dnes ho velebíme ako hrdinu, no bol aj zatracovaný, dokonca už svojimi súčasníkmi. Dobrodruh a zároveň politik, rovnako okúzľujúci ako výbušný a prchký. Skutočná tvár jediného Slováka, ktorý sa stal francúzskym generálom, však bola oveľa komplikovanejšia a historici sa ju snažia postupne očistiť od nánosu mýtov a legiend. Aké sú najnovšie zistenia o Štefánikovi?

Píše sa 2. jún 1917 a vo francúzskom Breste nastupuje na loď smerujúcu do Spojených štátov útly muž s prenikavými modrými očami. V Európe už štvrtý rok zúri ničivá zákopová vojna, ktorá o niekoľko desaťročí neskôr vstúpi do histórie ako prvá svetová. Ten muž má odvážny plán. Chce vyhľadať a „pozbierať“ krajanov, ktorých z rakúsko-uhorskej monarchie do zámoria vyhnala bieda a túžba po lepšom živote, a presvedčiť ich, aby vytvorili armádu.

Vojsko má slúžiť štátu, ktorý zatiaľ existuje iba v predstavách niekoľkých politikov, no ktorý by mal vzniknúť aj preto, že jeho nádejní občania sa v tom obrovskom konflikte pridali na stranu štátov Dohody, ktoré, zdá sa, budú diktovať povojnové usporiadanie starého kontinentu.

Ten zatiaľ ešte neexistujúci štát sa volá Československo. A ten muž vo francúzskej uniforme Milan Rastislav Štefánik.

Vojsko neexistujúceho štátu

Ešte pred tým, ako odcestuje do USA, sa o niečo podobné usiloval napríklad už v Rusku či Rumunsku. A zvládne husársky kúsok – práve v Rumunsku sa mu zo zajatcov rakúsko-uhorskej armády podarí „naverbovať“ okolo 1 500 Čechov a Slovákov, ktorí sa v čase, keď vyjednáva v Amerike, už v Cognacu v rámci 21. a 22. pluku organizujú pod francúzskym velením, ale pod československou vlajkou.

Jeho však už trápia iné starosti – Spojené štáty totiž medzičasom vstúpili do vojny a organizujú vlastnú armádu. Milan Rastislav Štefánik však prostredníctvom francúzskeho veľvyslanectva vo Washingtone vstúpi do vyjednávaní a americkú vládu presvedčí, aby sa tí Česi a Slováci, ktorí ešte nemajú americké občianstvo, mohli ako dobrovoľníci prihlásiť do vznikajúcich československých légií.

​Prečo všetka tá snaha? Myšlienka o spoločnom štáte Čechov a Slovákov sa pomaly rodila už pred prvou svetovou vojnou, no práve počas nej nabrala jasné kontúry. Jej hlavným strojcom sa stal trojlístok politikov: Tomáš Garrigue Masaryk, Edvard Beneš a Milan Rastislav Štefánik. Aj keď v prípade jediného Slováka v tomto zoskupení je označenie politik len jedným z možných prívlastkov (keďže jeho záber bol oveľa širší).

Tak či onak, práve títo traja muži, hoci s odlišnými povahami a neraz aj názormi, vo februári 1916 v Paríži založili Československú národnú radu ako reprezentatívny orgán československého zahraničného odboja. Jej úlohou bolo zastrešovať a organizovať všetky aktivity, ktoré by primäli vtedajšie európske mocnosti, aby na troskách (vtedy však ešte oficiálne existujúcej) mnohonárodnostnej rakúsko-uhorskej monarchie dovolili vznik nového štátu.

Na to však potrebovali omnoho viac ako len zbožné priania popredných predstaviteľov Čechov a Slovákov. Chcelo to veľa úsilia, diplomatického umu, správne zvolených aktivít a aj kus povestného šťastia. A všetko (s výnimkou toho vrtkavého šťastia) vedel poskytnúť práve Štefánik.

Štefánikova najznámejšia podobizeň. V generálskej čiapke pôsobil ako mramorová socha, nie ako živý človek.
Štefánikova najznámejšia podobizeň. V generálskej čiapke pôsobil ako mramorová socha, nie ako živý človek.
Zdroj: Wikimedia Commons

Smrť ako zrodenie legendy

Kto to však onen modrooký mladý muž bol? Otázka znie možno napohľad naivne, no Milan Rastislav Štefánik sa vďaka svojmu neobyčajne pestrému životu a tragickému koncu v mladom veku stal v priebehu desaťročí hrdinom aj antihrdinom a ikonou, pri ktorej sa dodnes niekedy ťažko oddeľujú legendy od skutočnosti. A to napriek tomu (alebo možno práve preto), že jeho život máme pomerne dobre zmapovaný.

„Tragická smrť v prvom období, teda počas prvej ČSR, do značnej miery prispela k Štefánikovej heroizácii. Štefánik v generálskej čiapke pôsobil ako mramorová socha, nie ako živý človek,“ hovorí historik Dušan Kováč.

Bežní Slováci – pamätníci – sa s ním totiž sotva mohli stretnúť. Od svojho odchodu na štúdiá do Prahy a neskôr do Paríža sa totiž na Slovensku ukazoval len sporadicky a najplodnejšie obdobie z pohľadu mladého československého štátu strávil cestami po celom svete. A pri pokuse o návrat do vlasti zahynul. Nemal kedy podať osobné svedectvo, ľudia si ho, takpovediac, nemali kedy „ochytať“, nehovoriac o tom, že Slováci ako národ nemali osobností medzinárodného cvengu práve na rozdávanie.

Zrod Štefánika – hrdinu – tak bol v podstate logickým vyústením. Počas vojnového slovenského štátu v rokoch 1939 až 1945 si na jeho aureole rád prihrial polievočku ľudácky režim.

„Komunistický režim sa pokúsil Štefánika, rovnako ako Masaryka a iných, vymazať z historickej pamäti, respektíve ich význam bagatelizovať,“ pokračuje Dušan Kováč. „Nepodarilo sa a po páde komunizmu sa spoločnosť opäť vrátila, čo bolo samozrejmé, k heroizovanej podobe. Zatiaľ sa veľmi nedarí predstaviť Štefánika ako živého človeka z mäsa a krvi.“

Aký teda bol ten „živý“ Štefánik? Aké mal prednosti a aké neduhy? A prečo musel zomrieť taký mladý? Odpovedať na tieto otázky nie je ľahké. No skúsme sa na jeho silné aj slabé stránky pozrieť optikou súčasníka. A tiež cez najnovšie zistenia historikov a archívnych dokumentov.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Tento článok je exkluzívnym obsahom Hospodárskych novín. Pokiaľ chcete získať neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu hnonline.sk, predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov.

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.