Muž, ktorému zachutila moc: Husákova túžba sa nenaplnila, chcel zomrieť ako politik

Večer po druhom výročí revolúcie. Revolúcie, ktorej história a jej aktéri budú hovoriť nežná či zamatová. Pre muža na nemocničnom lôžku však predstavuje pomalý návrat k nenávidenému kapitalizmu.

Už sotva vníma, keď k nemu vojde vtedajší trnavský arcibiskup Ján Sokol, ​aby mu udelil posledné pomazanie. Vraj preto, že sa poznali. A keďže muž na lôžku si svoje rímskokatolícke vyznanie uvádzal aj v oficiálnych dokumentoch (pretože „nikdy ho nikto o vystúpenie z cirkvi nepožiadal“), kňazovi sa zdá akosi prirodzené prinavrátiť strateného syna do lona cirkvi. Čo na tom, že ju desaťročia plánovito potláčal.

Ten muž však už predtým najbližších upozornil, že o akékoľvek sviatosti nemá záujem. Napokon, je príliš utrápený, aby vôbec registroval, čo sa okolo neho deje. Pľúca ani srdce už nestíhajú zásobovať mozog kyslíkom.

Ktovie, čo sa mu preháňalo mysľou v posledných okamihoch vedomia. Na koho či na čo myslel? Na stranu? Na synov? Na lásku svojho života? Čo by povedal, ak by sa mal v tom momente vyznať zo svojich najtajnejších pocitov. Možno by sa rozplakal. A možno by zachoval štátnicky neutrálny obličaj ako na obrazoch zavesených v každej škole a každom úrade, z ktorého sa nedá vyčítať ani len postoj, nieto emócia.

​Isté je, že keď 18. novembra 1991 naposledy vydýchne, národ to príliš nedojme. Obyčajní ľudia majú čo robiť, aby sa zorientovali v slobode, ktorú si vyštrngali na námestiach, pričom ešte netušia, aká komplikovaná bude cesta k nej.

S Gustávom Husákom v ten deň odchádza kus epochy. Obdobia, ktorému (ne)dobrovoľne prepožičal tvár. Tvár dávno zvesenú zo stien. Tvár muža, pre ktorého bola moc opojným nápojom a politika čašou, ktorú doň načieral. Muža, ktorého skutočnú tvár budeme spoznávať ešte asi veľmi dlho.

Inteligentný študent

Ak sa hovorí, že povaha a charakter sa formuje už v detstve, tak v prípade Gustáva Husáka to platí stopercentne. Desiateho januára 1913 pribudol do rodiny Nikodéma a Magdalény Husákovcov k dievčatám Kataríne a Štefánii syn Augustín.

Prvú ranu rodina dostala, keď o pätnásť mesiacov Magda zomrela na tuberkulózu. Nikodém musel navyše narukovať a deti si podelila rodina v Dúbravke (dnes už súčasť Bratislavy). Gusto tak do štyroch rokov vyrastal u babky z otcovej strany, no ani návrat jediného rodiča veľkú vzpruhu nepriniesol. Z frontu si totiž priniesol zranenie ruky a hlavy, a tak ho nevzali naspäť do práce.

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 88% na dočítanie.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Do konca súťaže zostáva

Digitálne predplatné

Získajte prístup ku kompletnému obsahu

KÚPIŤ

Už máte predplatné?
Prihláste sa

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.