Jána Roznera chceli komunisti vymazať z dejín, nepomohlo mu ani priateľstvo s Husákom

Sú autori, oficiálne vyhlásení za svedomie národa, a potom tí, ktorí dali svoje svedomie „iba na papier“. Tak ako Ján Rozner. Svoje chyby si vedel priznať. Sám zakúsil útlak nacistického režimu, no po vojne ho opantal iný totalitný systém, z ktorého sa vymanil iba za cenu toho, že ho vygumovali z verejného života.

Vyrušoval aj svojím manželstvom so staršou ženou – kritičkou Zorou Jesenskou. Bol zakazovaný, odmietaný a nakoniec zabudnutý.

Dnes jeho meno pozná len málokto. Ján Rozner pritom patrí k našim najvýznamnejším kultúrnym publicistom a divadelným kritikom. Autobiografické knihy, ktoré mu posmrtne vyšli, sa na Slovensku stali literárnou senzáciou. Aj pre brilantný jazyk a zmysel pre (seba)iróniu.

Komunisti sa ho snažili umlčať tým, že jeho dielo vymazali z archívov, odstránili z knižníc a jeho samého vytlačili na perifériu. Do zabudnutia sa však vytratil aj vlastným rozhodnutím, keď sa v emigrácii neusiloval o rehabilitáciu prostredníctvom svojho diela. Ján Rozner vedel, ako dokážu veľké dejiny národa skomplikovať život jednej rodine...

Dedičstvo od otca

Narodil sa 4. decembra 1922 v Bratislave. Vyrastal za slovenského štátu, no vo vtedajších nacionalistických náladách sa necítil dobre, aj preto mu boli blízke Čechy, kde mal korene. Obľúbil si najmä Liberec, kam chodieval za babičkou Karolínou a ktorý podľa jeho slov „bol v medzivojnových časoch ozajstnejším mestom než Bratislava“.

Už odmala ho bavila kultúra, v Čechách vymetal kiná a inšpiráciu naberal aj pri otcovi, ktorý pracoval ako novinár a operný kritik. Niekoľkokrát sa s ním vybral na pracovné cesty po Slovensku. V detstve tiež hltal rozprávky, najmä tie ruské, a otec uňho pestoval aj sympatie k divadlu. Daroval mu prenosné bábkové divadlo a zásoboval ho vstupenkami na predstavenia.

 „Ako pasívna bytosť ďakujem za všetko, čo bolo do mňa zasiate a ešte neviditeľne pučalo, otcovi. A otec akoby bol vedel, že čoskoro umrie, vychovával ma aj pre budúcnosť, zaštepil ma aj mnohým, čo bolo nad moje chápanie, čomu som ešte nerozumel a čo ma nekonečne nudilo,“ napísal Ján Rozner v memoároch Noc po fronte.

​To, že jeho otec bol vzácny človek, dokladá aj historka, za akých podmienok prijal ponuku Oskara Nedbala, riaditeľa vtedajšieho SND, aby viedol divadelný bulletin. Veľká hospodárska kríza podnikaniu v kultúre nepriala a narastajúce dlžoby prinútili Roznerovho otca zobrať si viacero pôžičiek. Ján spomínal, že namiesto rodinných nedeľných výletov museli spoločne pripravovať ďalšie číslo bulletinu s vedomím, že otec bude musieť opäť predať nejaké veci, ktoré im namiesto hotovosti nosili dlžníci za inzerciu.

V tom čase už on ako mladík dával súkromné hodiny zámožnejším spolužiakom a publikuje prvé články v rôznych novinách. Zmiešané manželstvo jeho otca so židovským pôvodom a mamy Nemky bol v tom čase problém. Otec ho odmietol dať do nemeckej školy a študovať na vysokej škole nemohol. Pre nedoložený árijský pôvod ho s mamou a bratom odviezli do koncentračného tábora v Seredi.

Zaslepila ho socialistická avantgarda

Sociálne cítenie a ľavicové názory. Aj to v Jánovi Roznerovi prehĺbila druhá svetová vojna. V Sovietskom zväze videl záchrancu. Podstatnú úlohu pri tom zohrávala jeho fascinácia ruskou kultúrou, čítanie ruských klasikov a obdiv filmového umenia režiséra Sergeja Ejzenštejna. Sám sa naučil po rusky, pritom už ovládal osem jazykov, aby mohol študovať materiály z prvej ruky.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Tento článok je exkluzívnym obsahom Hospodárskych novín. Pokiaľ chcete získať neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu hnonline.sk, predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov.

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.