Prvý československý komunistický prezident Gottwald: Stačila fľaša vodky a podpísal čokoľvek

Triedny boj. Hrozby. Pomsta. Popravy. Bolesť. Strach. Alkohol. Likvidácia. Paranoja. Syfilis. Smrť. Mumifikácie. A baranica. Tieto slová sa mi zrodili v hlave, keď som si predstavil jedného z našich najznámejších prezidentov. Na Hrade už sedeli rôzni ľudia, ale jeho mnohí vyložene zbožňovali. Klement Gottwald sa narodil pred 121 rokmi, 23. novembra 1896.

Deti, kto mi povie, ako sa volal náš prvý prezident? Ale robotnícky prezident! Ruky snaživo vyletia hore a ten najšťastnejší, ktorý bol, na veľkú ľútosť ostatných, súdružkou učiteľkou vyvolaný, nábožne zadeklamuje: „Klement Gottwald!“ Doma mi potom vŕta hlavou, ktože bol ten naozaj prvý prezident, keď Gottwald bol až akýsi špeciálny poddruh robotníckych prezidentov. Babička vytiahne fotku Masaryka; pôsobí na tom koni ako kráľ. Ako zo starých čias. Ale údernosť, zemitosť a rozšafnosť súdruha Gottwalda burácajúceho z balkóna chýbajú. Keby som si vtedy mal vybrať...

Ten film nám, deťom, púšťali v miestnej knižnici február čo február. Do úmoru. „Práve sa vraciam z Hradu od prezidenta republiky...“ hučal zo šumiacej nahrávky Gottwald rok čo rok. Potom oznámil, že prezident Edvard Beneš demisiu nekomunistických ministrov prijal a červený vodca mu navrhol zoznam oveľa vhodnejších osôb. A potom už len fanatické „urrrrrrá!“. Utkvel mi v hlave obrázok robotníka, napäto sledujúceho veľkého spasiteľa prednášajúceho cudzie slová ako „rekonštruovaná“. Keď zaznie posledná veta, strčí si cigaretu do úst, aby mal dlane voľné, a s neuveriteľne rýchlou frekvenciou sa roztlieska.

Slávna fotografia z Februára 1948. Vedľa Gottwalda stojí Vladimír Clementis. O niekoľko rokov však bol zo všetkých záberov vyretušovaný.
Slávna fotografia z Februára 1948. Vedľa Gottwalda stojí Vladimír Clementis. O niekoľko rokov však bol zo všetkých záberov vyretušovaný.
Zdroj: ČTK

​Ako sedem-, osemročnému mi z toho víťazného spravodlivého boja vždy prebehla po chrbte väčšia husia koža, ako keď som doma čítal Winnetoua. Otec mi potom musel opakovane rozprávať, ako so spolužiakmi videl naozajstného Klementa a ako vôbec nepôsobil vznešene, ale v mauzóleu si deti pripadali skôr ako v dome hrôzy s kriedovo bielym, ale farebne nasvieteným, strnulým „Klémom“ v presklenej rakve ako hlavnou atrakciou. Dojem vraj kazilo len to, že už bol čiastočne prikrytý dekou.

Definitívne ma sympatie k nemu prešli o pár rokov pri sledovaní seriálov Gottwald a Rodáci, posledných veľkých predrevolučných agitek, pôsobiacich ako bizarné paródie. A po ďalších rokoch som sa pri rozhovoroch s politickými väzňami dozvedel aj o surovej hrôze doby.

Prekliate múmie

Podľa vzoru faraónov sa kremeľskí vládcovia odhodlali pretrvať stáročia. Keď zomreli, poprední sovietski vedci ich vypitvali, odkrvili, namazali, zašili, zafačovali a prefarbili, aby vyzerali na márach čo najušľachtilejšie. Maličký Lenin nakoniec drží už takmer sto rokov; ak to teda nie je bábka.

​Sovietski experti však mali zjari roku 1953 práce ako na kostole. Najskôr im skonal Stalin a Gottwald ho o deväť dní nato verne nasledoval. Prvého skolila mŕtvica (asi s nemalým prispením „ministra vnútra“ Lavrentija Beriju), druhého syfilis a alkoholizmus, ktoré viedli k vydutine aorty. Jeho zapálené srdce pohreb, stres, strach a cestu z Moskvy lietadlom nevydržalo. A teraz balzamujte oboch!

Gottwalda podľa tvrdenia niektorých historikov jednoducho odflákli. Alebo sa pomstili duchovia mauzólea na Vítkove, ktoré bolo postavené ako pamätník legionárom, a súdruhovia ho premenili na kamennú pýchu boľševizmu.

V prvých rokoch sa o nabalzamované telo starali priamo Sovieti, ale potom už to bolo na viac ako stočlennom Útvare pre zabezpečenie tela a mauzólea súdruha Klementa Gottwalda. Síce ho každý večer šupli do chladničky a do kože mu vpichovali udržiavací roztok, ale nič sa nedá robiť, pätnásť rokov po Gottwaldovej smrti múmiu spopolnili. Objavili sa však aj názory historikov, že nešlo o tlenie, ale skôr o to, že vtedajšie vedenie už začiatkom 60. rokov o žiadny kult osobnosti nestálo.

Rodný chliev

Všetky tie správy (i fámy) o postupnom rozklade tela zneli morbídne, ale podobné sú aj svedectvá o živote a postupnom rozpade osobnosti prvého červeného prezidenta.

V roku 1929 vystúpil v parlamente v reakcii na to, že mu demokrati vyčítali, že si do Moskvy jazdí po rozumy: „A my sme stranou československého proletariátu a naším najvyšším štábom je skutočne Moskva. A my sa chodíme do Moskvy učiť, viete čo? My sa od ruských boľševikov do Moskvy chodíme učiť, ako vám zakrútiť krkom. A vy viete, že ruskí boľševici sú v tom majstri!“

Všetci to vtedy brali skôr ako len silácke a neškodné pokrikovanie extrémistov, ktorí mali medzi voličmi desaťpercentnú podporu, než ako skutočnú hrozbu. A smiali sa mu. Niekdajší stolár vtedy ukončil prejav slovami: „Prejde vás smiech!“ Prešiel. Za necelých dvadsať rokov... Ale od začiatku.

Narodil sa údajne v Dědiciach u Vyškova, kde bolo možné kedysi navštíviť aj jeho revolučne upravenú rodnú chalúpku. Teda skôr náležite zmenšený statok, odkiaľ po smrti Gottwalda vysťahovali pôvodných sedliakov. Ich moderná kúpeľňa zmizla, naopak sa tu nezmyselne zjavila čierna kuchyňa a časť mobiliára rodiny sedliakov sa potom s potemkinovskými exponátmi dovezenými z niekoľkých múzeí klamlivo ukazovala ako „poklady“ zachované po Gottwaldovcoch.

S určitosťou sa však nevie, kde presne sa nemanželské dieťa narodilo. Možno vraj na poli, či dokonca ako správny spasiteľ v chlieve. Väčšinou sa uvádza neďaleká rodná dedina jeho matky Heroltice (dnes spojená s Hošticami), Gottwaldova matka však pri krste nechala zapísať statok v Dědiciach, pretože tam práve pracoval jej otec.

Stíhačka Marta

Klementa potom čakala činorodá mladosť. Vyučil sa za stolára a obľúbil si akcie sociálnodemokratickej mládeže (sociálna demokracia sa pre neho časom stane najväčším politickým nepriateľom a Gottwald neskôr sociálnym demokratom nadáva, že patria do buržoáznej rodiny fašistov a sú vo vláde „údernou rotou kapitalistickej reakcie“).

S mladou slúžkou Martou, ktorá sa neúspešne pokúšala vyučiť čašníčkou, sa spoznali čoskoro po tom, čo sa vrátil zo svetovej vojny, kde bojoval v rakúsko-uhorskej armáde. Legenda hovorí, že pri Zborove stál na druhej strane legionár a neskorší prezident Ludvík Svoboda, avšak vzhľadom na to, že Gottwald ležal vtedy ranený vo Viedni, ide naozaj len o legendu.

Rodinná idylka – tri Marty Gottwaldové – zľava prvá dáma, vnučka a dcéra. V strede „veselá kopa“ Klement.
Rodinná idylka – tri Marty Gottwaldové – zľava prvá dáma, vnučka a dcéra. V strede „veselá kopa“ Klement.
Zdroj: archív TASR

​V lete 1918 dezertoval z rakúskej armády a hneď po vzniku republiky dobrovoľne narukoval do armády československej a bojoval v bitke o Těšínsko s Poliakmi a potom na Užhorodskom fronte proti maďarskej Červenej armáde.

Gottwaldove vzťahy k ženám boli trochu „voľnejšie“ a devätnásťročná Marta, pôvodným menom Marie Holubová, pracovala vtedy ako pomocníčka v krčme. Dcéru, ktorá sa narodila v roku 1920 a o ktorú sa ako otec najprv vôbec nezaujímal, počali skoro po zoznámení na tancovačke. Podľa už zosnulého historika Jána Mlynarika si však Marta privyrábala aj prostitúciou a vtedy 23-ročný Gottwald, ktorý neskôr mnoho rokov tajil syfilis, jej urobil dieťa ako zákazník. Potom by bolo pochopiteľnejšie, že sa k nemu nepriznával.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Tento článok je exkluzívnym obsahom Hospodárskych novín. Pokiaľ chcete získať neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu hnonline.sk, predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov.