Triedny boj. Hrozby. Pomsta. Popravy. Bolesť. Strach. Alkohol. Likvidácia. Paranoja. Syfilis. Smrť. Mumifikácie. A baranica. Tieto slová sa mi zrodili v hlave, keď som si predstavil jedného z našich najznámejších prezidentov. Na Hrade už sedeli rôzni ľudia, ale jeho mnohí vyložene zbožňovali. Klement Gottwald sa narodil pred 121 rokmi, 23. novembra 1896.
Ten film nám, deťom, púšťali v miestnej knižnici február čo február. Do úmoru. „Práve sa vraciam z Hradu od prezidenta republiky...“ hučal zo šumiacej nahrávky Gottwald rok čo rok. Potom oznámil, že prezident Edvard Beneš demisiu nekomunistických ministrov prijal a červený vodca mu navrhol zoznam oveľa vhodnejších osôb. A potom už len fanatické „urrrrrrá!“. Utkvel mi v hlave obrázok robotníka, napäto sledujúceho veľkého spasiteľa prednášajúceho cudzie slová ako „rekonštruovaná“. Keď zaznie posledná veta, strčí si cigaretu do úst, aby mal dlane voľné, a s neuveriteľne rýchlou frekvenciou sa roztlieska.
Ako sedem-, osemročnému mi z toho víťazného spravodlivého boja vždy prebehla po chrbte väčšia husia koža, ako keď som doma čítal Winnetoua. Otec mi potom musel opakovane rozprávať, ako so spolužiakmi videl naozajstného Klementa a ako vôbec nepôsobil vznešene, ale v mauzóleu si deti pripadali skôr ako v dome hrôzy s kriedovo bielym, ale farebne nasvieteným, strnulým „Klémom“ v presklenej rakve ako hlavnou atrakciou. Dojem vraj kazilo len to, že už bol čiastočne prikrytý dekou.
Definitívne ma sympatie k nemu prešli o pár rokov pri sledovaní seriálov Gottwald a Rodáci, posledných veľkých predrevolučných agitek, pôsobiacich ako bizarné paródie. A po ďalších rokoch som sa pri rozhovoroch s politickými väzňami dozvedel aj o surovej hrôze doby.
Prekliate múmie
Podľa vzoru faraónov sa kremeľskí vládcovia odhodlali pretrvať stáročia. Keď zomreli, poprední sovietski vedci ich vypitvali, odkrvili, namazali, zašili, zafačovali a prefarbili, aby vyzerali na márach čo najušľachtilejšie. Maličký Lenin nakoniec drží už takmer sto rokov; ak to teda nie je bábka.
Sovietski experti však mali zjari roku 1953 práce ako na kostole. Najskôr im skonal Stalin a Gottwald ho o deväť dní nato verne nasledoval. Prvého skolila mŕtvica (asi s nemalým prispením „ministra vnútra“ Lavrentija Beriju), druhého syfilis a alkoholizmus, ktoré viedli k vydutine aorty. Jeho zapálené srdce pohreb, stres, strach a cestu z Moskvy lietadlom nevydržalo. A teraz balzamujte oboch!
Gottwalda podľa tvrdenia niektorých historikov jednoducho odflákli. Alebo sa pomstili duchovia mauzólea na Vítkove, ktoré bolo postavené ako pamätník legionárom, a súdruhovia ho premenili na kamennú pýchu boľševizmu.
V prvých rokoch sa o nabalzamované telo starali priamo Sovieti, ale potom už to bolo na viac ako stočlennom Útvare pre zabezpečenie tela a mauzólea súdruha Klementa Gottwalda. Síce ho každý večer šupli do chladničky a do kože mu vpichovali udržiavací roztok, ale nič sa nedá robiť, pätnásť rokov po Gottwaldovej smrti múmiu spopolnili. Objavili sa však aj názory historikov, že nešlo o tlenie, ale skôr o to, že vtedajšie vedenie už začiatkom 60. rokov o žiadny kult osobnosti nestálo.
Rodný chliev
Všetky tie správy (i fámy) o postupnom rozklade tela zneli morbídne, ale podobné sú aj svedectvá o živote a postupnom rozpade osobnosti prvého červeného prezidenta.
V roku 1929 vystúpil v parlamente v reakcii na to, že mu demokrati vyčítali, že si do Moskvy jazdí po rozumy: „A my sme stranou československého proletariátu a naším najvyšším štábom je skutočne Moskva. A my sa chodíme do Moskvy učiť, viete čo? My sa od ruských boľševikov do Moskvy chodíme učiť, ako vám zakrútiť krkom. A vy viete, že ruskí boľševici sú v tom majstri!“
Všetci to vtedy brali skôr ako len silácke a neškodné pokrikovanie extrémistov, ktorí mali medzi voličmi desaťpercentnú podporu, než ako skutočnú hrozbu. A smiali sa mu. Niekdajší stolár vtedy ukončil prejav slov...
Zostáva vám 85% na dočítanie.