Brežnev zomrel ako sovietsky vodca, v posledných rokoch života už za neho vládli iní

Hospodárska stagnácia Sovietskeho zväzu, odzbrojovacie zmluvy s USA, ale aj pokračovanie v zbrojení a takzvaná Brežnevova doktrína omedzenej zvrchovanosti socialistických krajín, to sú pojmy, s ktorými sa najviac spája meno tohto bývalého sovietskeho vodcu. Pre Čechov a Slovákov je tento politik navždy spojený s inváziou vojsk štátov Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968.

Leonid Iľjič Brežnev zomrel pred 35 rokmi, 10. novembra 1982, na zástavu srdca vo veku 75 rokov.

Zdravotný stav Brežneva sa začal zhoršovať už od polovice sedemdesiatych rokov. Prekonal niekoľko mŕtvic, infarktov aj klinických smrtí a pod neutešený stav sovietskeho vodcu sa podpísali aj lieky a alkohol. Hoci režim jeho stav tajil, Brežnevova neschopnosť vládnuť sa v posledných rokoch jeho života stala verejným tajomstvom.

Keď zomrel, oficiálna tlač o ňom hovorila ako o „vernom pokračovateľovi Leninovho diela“. V Československu bol v deň jeho pohrebu (15. novembra) vyhlásený štátny smútok a vlajky boli vyvesené na pol žrde.

​Brežnev sa chopil moci v októbri 1964 a na čele Sovietskeho zväzu stál osemnásť rokov. Nikto iný s výnimkou Josifa Stalina nebol tak dlho sovietskym vodcom. Máloktorý štátnik sa ale tiež stal takým terčom posmechu ako on. Hruď pokrytá vyznamenaniami, vrúcne bozky so spriaznenými súdruhmi  a husté obočie, aj tak sa spomína na tohto muža. Časť Rusov ale na jeho éru spomína s nostalgiou.

Leonid Iľjič Brežnev sa narodil v rodine hutníka 19. decembra 1906 v ukrajinskom priemyselnom mestečku Kamjanske, ktoré sa do vlaňajška volalo Dneprodzerdžinsk a ktoré sa pôvodne v ruštine písalo ako Kamenskoje. Členom komunistickej strany sa stal ako 25-ročný, jeho stranícka kariéra začala ale stúpať až po službe v Červenej armáde (1935 - 1936).

Počas druhej svetovej vojny bol politický komisár a koniec vojny ho zastihol ako náčelníka politického oddelenia 18. armády na Vysočine v Čechách. Vo svojej knihe Malá krajina napísal, že v Československu, na ktoré bol údajne zaťažený, prežil „najšťastnejší deň svojho života“. Ako sovietsky vodca ho potom navštívil trinásťkrát.

Z vojny odišiel ako generálmajor (v roku 1976 sa stal maršalom ZSSR) a neskôr sa jeho ochrancom stal Nikita Chruščov, ktorý v roku 1953 nastúpil na čelo štátu. Na jeho odporúčanie sa Brežnev dostal do vysokých straníckych funkcií na Ukrajine, stal sa šéfom moldavských komunistov i členom a tajomníkom ústredného výboru strany.

Po páde Berlínskeho múra sa niektoré jeho časti premenili na galériu pod holým nebom. Jedným z najznámejších diel je slávny „bozk smrti“ Leonida Brežneva Erichovi Honeckerovi.
Po páde Berlínskeho múra sa niektoré jeho časti premenili na galériu pod holým nebom. Jedným z najznámejších diel je slávny „bozk smrti“ Leonida Brežneva Erichovi Honeckerovi.
Zdroj: Wikimedia Commons

​​V rokoch 1954 až 1956 bol ako šéf kazašských komunistov zodpovedný za Chruščovov projekt získania poľnohospodárskej pôdy rozoraním kazašských stepí a po návrate do Moskvy sa ako tajomník ÚV podieľal na potlačení pokusu o zosadenie Chruščova. V rokoch 1960 až 1964 a potom od roku 1977 bol predsedom prezídia Najvyššieho sovietu (titulárnou hlavou ZSSR). V októbri 1964 sa však obrátil proti svojmu ochrancovi a po vnútrostraníckom puči sa stal prvým tajomníkom strany a najmocnejším mužom v štáte.

O dôvodoch Brežnevovho vzostupu sa vedú polemiky. Jeho najväčšou devíza bolo vraj to, že dobre zvládal úlohu prostredníka pri konfliktoch vo vnútri strany a pritom vyvolával dojem, že sám nemá žiadne ambície. „Nikoho neznepokojoval, nič nechcel meniť, nič inovovať a nikoho nekritizoval – jednoducho sa oprel o aparát,“ napísal český historik a analytik Václav Kotyk.

Brežnev mal záľubu vo vyznamenaniach, pompéznych poctách a drahých autách. Jeho vášňou boli údajne aj ženy, či lov, ktorému se venoval aj počas návštev Československa. V roku 1969 prežil pokus o atentát.

Počas jeho vlády začalo stagnovať sovietske hospodárstvo a ZSSR pokračoval v zbrojení. Spája sa s ním aj takzvaná Brežnevova doktrína, ktorá prisudzovala Moskve právo zasahovať v iných štátoch východného bloku pri „obrane socializmu“. Výsledkom bola vojenská invázia do Československa v augustee 1968 a vpád Sovietov do Afghanistanu v roku 1979.

Na druhej strane sa stretol s niekoľkými americkými prezidentmi, s ktorými podpísal odzbrojovacie zmluvy SALT 1 a SALT 2. Byl tiež jedným zo strojcov politiky uvoľnenia a vývozom surovín zabezpečil v Sovietskom zväze, v porovnaní s predošlým obdobím, o čosi lepšiu životnú úroveň. Počas jeho vlády sa v Moskve v roku 1980 konala letná olympiáda, ktorú však poznamenal bojkot viacerých západných štátov kvôli spomínanej invázii do Afghanistanu.

Od konca sedemdesiatych rokov však pre zhoršujúci sa Brežnevov zdravotný stav údajne riadili krajinu ministri zahraničných vecí a obrany Andrej Gromyko a Dmitrij Ustinov a šéf KGB Jurij Andropov.

Pokračovateľmi jeho éry sa stali práve Andropov a po ňom Konstantin Černenko, obaja však po niekoľkých mesiacoch v najvyššej funkcii zomreli. V roku 1985 bol napokon na čelo Komunistickej strany Sovietskeho zväzu zvolený Michail Gorbačov, ktorý odštartoval v krajine revolučné zmeny. Tie v konečnom dôsledku viedli k rozpadu sovietskeho impéria.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.