Snáď ako jeden z prvých aj vo svetovej literatúre prestal najväčší zločin 20. storočia, teda nacistické vyvražďovanie Židov, „len“ dokumentovať či o ňom rozprávať. Zobrazil ho zvnútra, z duše a mysle človeka vo vyhrotenej a hraničnej situácii. Smrť Arnošta Lustiga pred šiestimi rokmi zavŕšila jednu pozoruhodnú životnú cestu, ktorá patrí k najvýraznejším v československej povojnovej kultúre.
Pri spomienkach na Lustigom zdôrazňovaný hedonizmus, umenie života a jeho až nekontrolovateľné slovné pábenie, ktorým oblažoval kadejakú spoločnosť, sa už skoro zabudlo, že Lustig svojho času patril k najdôležitejším novátorom českej literatúry. Bol - aspoň v našich pomeroch - „vynálezcom“ asketického, neorealistického štýlu, ktorý sa vyznačoval maximálnou úspornosťou, oprostením, hustotou diania, ktoré sa väčšinou celé odohrávalo vo vnútornom svete postáv.
Vážne veselý
Samotný Lustig mal doslova nomen omen. „Prvýkrát si to uvedomila sestra Evka,“ spomínal v rozhovore pre HN pred rokom jeho syn Josef Lustig. „Viete, Lustig po nemecky znamená veselý, čo celkom sedí, ale výstižnejšie by bolo radostný. A Arnošt je v nemčine – rodnom jazyku jeho matky Terézie – Ernst, čiže vážny. A tak vlastne Ernst Lustig po nemecky znamená niečo ako „vážne veselý“. Sestra hovorí, že jedno oko mal náš otec vážne a druhé veselé.“
Veselosť sa prejavovala najmä v spôsobe, ako o holokauste rozprával. Podľa Josefa Lustiga nechcel, aby ľudia po šoa (hebrejský termín pre holokaust, pozn. redakcie) len plakali.
Jeho vzorom boli tak Voskovec a Werich, ako aj židovskí talmudisti, ktorí každé vyučovanie v Chedere – židovskej škole – začínali vtipom. „Bola to povaha, ktorú zdedil zrejme po svojom oteckovi, mojom dedkovi Emilovi Lustigovi: ten si dokázal objednať tak...
Zostáva vám 85% na dočítanie.