Prácu som dokončil, načo ešte čakať? Úspešný biznisman si zvolil dobrovoľný odchod zo sveta

Tichý, uhladený a tak trochu zakríknuto pôsobiaci mladík George Eastman z amerického Rochestru sa v lete 1878 konečne dočkal. Roky sníval o tom, že raz bude veľa cestovať, spoznávať nové krajiny a ľudí, a tak si z platu bankového úradníka odkladal každý dolár. A teraz už má konečne dosť peňazí na to, aby sa vydal na svoju prvú veľkú cestu. Chce ísť do Karibiku, chce vidieť Santo Domingo, o ktorom tak veľa čítal.

„Zober si so sebou fotoaparát, vďaka nemu si budeš môcť zadokumentovať miesta, ktoré navštíviš,“ radí mu kolega a mladého muža takýto nápad zaujme. O fotografovaní už pravdaže počul, ako chlapec bol aj v ateliéri, kde mu urobili jeho prvý portrét, ale na také niečo by predsa potreboval zložité vybavenie. Sprvu váha, ale nakoniec si prístroj kúpi.

​Nadšenie ale strieda rozčarovanie. Fotografia má síce za sebou už viac než polstoročie vývoja, no napriek tomu je stále v plienkach a George zisťuje, že pre bežného človeka je fotografovanie nepredstaviteľne komplikované. Nedá mu to však pokoja. Povie si, že skúsi vymyslieť niečo jednoduchšie a pohodlnejšie a na ďaleké cesty sa vydá potom. Ani on sám pritom netuší, ako týmto rozhodnutím zasiahne do histórie.

Vytrvalý samouk

Výzvam čelil prakticky odmalička. Písal sa rok 1860, keď sa Eastmanovci presťahovali z mestečka Waterville do Rochestru v štáte New York. Otec vtedy šesťročného Georga tam založil obchodnú akadémiu. O dva roky neskôr však zomrel, ambiciózny projekt skrachoval a rodina sa ocitla v nezávideniahodnej situácii. Marie Eastmanová musela sama uživiť nielen seba a tri deti, ale ešte aj splácať dlžoby. Chlapec teda v trinástich rokoch opustil školu a začal zarábať, aby jej pomohol.

Najprv robil poslíčka v poisťovacej spoločnosti, za čo dostával tri doláre týždenne. Časom mu síce mzdu zvýšili na päť dolárov, ani to však nestačilo. Vo voľnom čase sa teda venoval samoštúdiu účtovníctva, aby získal lepšiu prácu i vyšší príjem. A pomohlo to. Zamestnali ho v Rochester Savings Bank, kde dostával týždenne pätnásť dolárov. Z tohto príjmu už dokázal nielen pomáhať matke a sestrám, ale dokonca si aj časť odkladať.

Zdroj: eastman.org

​„Vzdelanie je hnacím motorom vývoja ľudstva,“ zapísal si kedysi do denníka a táto myšlienka sa stala jeho životným krédom. Každú voľnú chvíľu venoval čítaniu. Zaujímali ho najmä cestopisy, ale aj rôzne populárno-vedecké texty či odborné štúdie. Práve zvedavosť a neustála túžba po poznaní a objavovaní niečoho nového, ktorú čítaním uspokojoval, stála nielen pri zrode jeho neskorších veľkých úspechov, ale aj jedného z typických príkladov splneného amerického sna.

Musí to ísť aj jednoduchšie

Ťažko povedať, čo očakával, keď sa v roku 1878 rozhodol, že si kúpi fotografický prístroj, v každom prípade ho ale zaskočilo, čo všetko musí podstúpiť, ak chce urobiť jednu snímku. „Nič som s tým nedokázal urobiť, kým som u miestneho fotografa neabsolvoval za päť dolárov patričné školenie. Lenže aj tak sa mi zdala celá procedúra veľmi komplikovaná, ťažkopádna a mimoriadne nákladná,“ napísal si do denníka.

Pre súčasníka, žijúceho v ére digitálnych fotoaparátov a smartfónov, ktorými dokáže počas týždňovej dovolenky doslova nasekať stovky snímok, s tým, že ich hneď aj vidí, je spôsob, akým fotky vznikali pred 140 rokmi, nepredstaviteľný. Fotografia bola vtedy prevažne záležitosťou veľkých portrétnych ateliérov. Iste, fotilo sa aj v exteriéri, na to ale nemal nervy hocikto.

Takýto nadšenec musel so sebou vláčiť nielen asi 15-kilogramový fotoaparát, veľký ako dnešná mikrovlnka, ale aj masívny drevený statív, ktorý bol kvôli dlhým expozičným časom nevyhnutnosťou. Filmy sa ešte nepoužívali, obrázky bolo treba robiť na sklené dosky, ktoré sa museli tesne pred expozíciou snímky upraviť v roztoku dusičnanu strieborného a hneď po nej, ešte mokré, vyvolať. Nutnou súčasťou fotografovej výbavy teda musel byť aj stan, ktorý slúžil ako tmavá komora, množstvo chemikálií a pochopiteľne aj dostatočná zásoba vody.

Zdroj: eastman.org

​Musí sa to dať urobiť aj jednoduchšie, povedal si Eastman a realizácia tejto myšlienky ho tak pohltila, že na ňu postupne minul nielen úspory určené na cestu do Santo Dominga. Začal študovať všetky dostupné publikácie o technologických procesoch výroby fotografií. V akomsi britskom časopise pritom narazil na článok o „suchých“ brómovo-strieborných doskách. Citlivú emulziu na ne si fotografi vyrábali sami a výhodou bolo aj to, že sa dali spracovať hocikedy, teda nie iba bezprostredne po expozícii. Táto predstava ho nadchla.

Nenechajte sa obmedzovať

Tento článok je súčasťou exkluzívneho obsahu HN. Pokiaľ si ho chcete dočítať do konca, predplaťte si jeden z troch nasledujúcich balíkov

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.