Bol to vojenský zbeh a lupič, alebo ľudový hrdina, ktorý „bohatým bral a chudobným dával“?
Skutočný osud podkarpatského zbojníka Nikolu Šuhaja sa podľa historikov oveľa viac približuje k prvému variantu. Pútavú legendu z neho urobil až vo svojej knihe český spisovateľ Ivan Olbracht.
Nikolu Šuhaja spolu s jeho bratom Jurajom zavraždili 16. augusta 1921 traja bývalí kumpáni, ktorí ich opili, ubili sekerami a potom zavolali žandárov.
„Robia z neho lupiča a vraha, ale on nič zlé nespravil, a ak niekomu niečo vzal, vždy sa rozdelil s chudobnými," tvrdila vždy Anna Štajerová, jediná Šuhajova dcéra. Svojho otca ale nikdy nepoznala, narodila sa ako pohrobok až štyri mesiace po jeho smrti. Jej matka Eržika zomrela v roku 1987, Anna potom v roku 2006 ako 85-ročná. Keďže Šuhaj bol zbojník, je pochovaný (aj s bratom) v ústraní na kopci.
Pravým menom Mykola Sjuhaj sa narodil 3. apríla 1898 v Koločave na dnešnej Ukrajine. Dedina je aj dnes obľúbeným cieľom turistov, predovšetkým z Česka. Zaslúžil sa o to najmä literát Ivan Olbracht, ktorý niekoľko rokov žil na Podkarpatskej Rusi a spracúval príbehy, vyrozprávané miestnymi ľuďmi.
Zbojník Mykola (počeštený na Nikolu) sa stal hlavnou postavou jeho románu Nikola Šuhaj lúpežník (1933), ktorý sa stal aj povinným školským čítaním a len do roku 1939 vyšiel v neuveriteľných 11 vydaniach. Olbracht chcel knihou, ktorá bola preložená do viacerých jazykov, predovšetkým vzbudiť záujem o biedny život ľudí na vtedajšej Podkarpatskej Rusi.
Šuhaj bol zbeh z 85. uhorského pluku, ku ktorému narukoval v roku 1917 a do konca prvej svetovej vojny (nebojoval v nej, dezertoval ešte pred odchodom pluku na front) sa ukrýval v okolí rodnej Koločavy. Po návrate do dediny sa oženil so svojou milou Eržikou a rok a pol vydržal žiť vcelku usporiadane.
Kvôli krádežiam sa ale ocitol v hľadáčiku žandárov – po pripojení Podkarpatskej Rusi k Československu v roku 1919 – aj tých československých. Po tom, ako sa mu podarilo dostať sa z väzenia na slobodu (údajne po zabití maďarského žandára), zorganizoval okolo seba zbojnícku skupinu.
Koločavský rebel a jeho verní si brali na mušku majetných židovských obchodníkov a údajne sa nezastavili ani pred vykrádaním kostolov. Keď sa lúpeže a násilie začalo stupňovať a Šuhaj v októbri 1920 dokonca zastrelil na polonine Dandube žandára Vojtěcha Kubína, rozhodli sa žandár, že proti zbojníkovi tvrdo zakročia.
Do oblasti Koločavy prišli posily, nielen z radov žandárstva, ale aj vojenské a začali prečesávať celý kraj. Lenže neuspeli, Nikola sa o ich akciách vždy vopred dozvedel, aj vďaka informátorom, ktorí preňho, či už zo sympatií alebo pod hrozbami pracovali.
V máji 1921 napokon úrady za dolapenie Šuhaja (a jeho brata Juraja) vypísali odmenu vo výške tritisíc korún. V tom čase to boli veľké peniaze, za ktoré sa dalo kúpiť aj malé gazdovstvo. Podľa pamätníkov však bola prakticky celá Koločava proti vtedajšej československé moci a stála za Nikolom.
„Tí ľudia tam vtedy mali svoje zákony, ktoré veľmi často nešli dohromady so zákonmi takpovediac svetskými,“ povedal k tomu pred rokmi tamojší rodák, brniansky fotograf Rudolf Štursa.
Šuhaj uvažoval podľa svedectva jeho dcéry Anny o tom, že sa vzdá. Jeho život sa však napokon skončil po zrade spoločníkov, ktorí ho zabili kvôli tomu, že lúpili na jeho účet a báli sa vyzradenia.
Finále nastalo v polovici augusta 1921 na polonine Žalopka, kam vylákali Nikolu i jeho brata Juraja a ponúkli im pálenku. Keď Nikola odložil pušku, jeden z mužov ho udrel sekerou do zátylku. Potom ubili aj Juraja a následne urobili obchod so žandármi. Tí tvrdili, že Šuhaja zastrelili, všetko sa ale prezradilo.
Hlavného strážmajstra za trest jeho nadriadení preložili a vrahovia Nikolu Šuhaja strávili rok vo vyšetrovacej väzbe. Potom ich prepustili a čiastočne aj finančne odškodnili. Do Koločavy sa však už nevrátili.