Kultová dekáda 20. storočia: V dvadsiatych rokoch sa svet radikálne menil, ľudia chceli žiť naplno
Keď sa povie dvadsiate roky, málokto si spomenie na súčasnosť. Myseľ väčšiny automaticky zaletí sto rokov dozadu: k ére, keď monarchie vystriedali štáty, rodila sa aviatika, ženy si prvý raz v histórii skrátili vlasy i sukne a slovo holokaust ešte nesúviselo so Židmi. K ére, keď sa svet po prvej svetovej vojne prebudil do slnečného rána a na chvíľu uveril, že môže trvať večne.
„Asi každý z nás má predstavu o mieste a čase, v ktorých by sa mu – ani nie že žilo lepšie, ale cítil by sa v nich ako doma. Tak ja by som sa asi cítila doma v dvadsiatych rokoch.“
Slová historičky Julie Itin by zrejme podpísalo nemálo z nás. Sú skrátka dekády, ktoré sú v obľube viac ako iné. A „zlaté dvadsiate“ patria k najžiadanejším. Nielenže boli najeuforickejšou dekádou 20. storočia, ale paradoxne v mnohom aj modernejšou než tie, čo prišli po nej.
Čo za ingrediencie stvorili ich esprit a čo z nich si, naopak, len nostalgicky idealizujeme?
Stratení v prepadlisku
Hneď na úvod si odbime najsmutnejší moment tejto témy. Dvadsiate roky síce obdivujeme pre očarujúcu estetiku vtedajšej módy či architektúry, no príbehy mnohých z tých, ktorí na našom území túto krásu tvorili či dávali do pohybu, sme nechali zmiznúť v prepadlisku dejín. Dva príklady za všetky:
Friedrich Weinwurm bol najinovatívnejší a druhý najplodnejší architekt medzivojnovej éry. S ateliérovým kolegom Ignácom Vécseiom navrhli a postavili v rozmedzí rokov 1925 až 1937 vyše šesťdesiat stavieb vrátane ikon, ako sú Nová doba či Unitas, ktoré ovplyvnili celé generácie architektov. Napriek tomu sme ešte pred pár rokmi nevedeli o jeho živote prakticky nič.
Zmenila to až historička architektúry Henrieta Moravčíková, ktorá ho spätne skladala doslova detektívnym spôsobom. Presný dátum Weinwurmovej smrti je neznámy dodnes. Pravdepodobne sa v roku 1942 ako Žid pokúsil o útek z vojnovej Slovenskej republiky. A ten nedopadol dobre. Pamätníci tvrdia, že zomrel ešte ono leto. Ignác Vécsei zas o dva roky nato v Osvienčime.
Ďalším príkladom je Max Stein, Hugo Boss Československa, ako ho s úsmevom nazýva Julia Itin.
„Bol vlastníkom textilnej spoločnosti Tausky a synovia, obliekal vojakov, ale mal aj línie ženského, mužského a detského oblečenia. Obchod mal na veľmi prominentnom mieste na dnešnom Námestí SNP, do výkladu si nechal v dvadsiatych rokoch umiestniť jednu z prvých neónových reklám v meste,“ opisuje.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 89% na dočítanie.
Nedozvedeli ste sa všetko?
Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.