„Toto nemôže byť pravda, to sa mi iba sníva,“ preblesne mysľou biskupa Jánosa Mikesa, keď zbadá pred sebou muža, ktorý práve vstúpil do jeho paláca. Stojí ako skamenený, pozerá sa naňho a nevie nájsť reč. „Nespoznávate ma?“ preruší ticho nečakaný návštevník. „Samozrejme, že vás spoznávam, výsosť. Odpusťte, prosím, som len prekvapený. Nečakal som, že prídete,“ odvetí biskup.
Nie je a nebude jediný. Príchod bývalého rakúskeho cisára a uhorského kráľa Karola, ktorý už viac než dva roky žije vo švajčiarskom exile, nečaká v tejto chvíli skutočne nik. No niet divu, o svojich plánoch nikoho vopred neinformoval, cestoval navyše inkognito a hranice prekročil s falošnými dokladmi.
Je hlboká noc z 26. na 27. marca 1921. Do biskupského paláca v západomaďarskom Szombathely napriek tomu prichádzajú postupne ďalší ľudia, ktorým biskup poslal správu o nečakanej návšteve.
Medzi prvými panovníkov prívrženec, veliteľ miestnej posádky plukovník Anton Lehár, o čosi neskôr dokonca aj ministerský predseda Pál Teleki, ktorý práve trávi veľkonočný víkend v neďalekom Ivánci. „Ešte je priskoro,“ poznamenáva na margo Karolovho príchodu.
Je mu jasné, prečo sa tu posledný korunovaný uhorský kráľ tak zrazu objavil, no veľmi dobre si v tejto chvíli uvedomuje aj to, aké môže mať tento krok dôsledky.
Kráľ bez kráľovstva
Najprv však krátky exkurz. Písal sa 11. november 1918, na bojiskách veľkej vojny stíchli po viac než štyroch rokoch krvavých bojov zbrane a zároveň padli aj niektoré dovtedajšie impériá, na troskách ktorých vznikli nové štáty.
Minulosťou sa stala aj podunajská monarchia, ktorej od decembra 1916 vládol Karol Habsburský ako rakúsky cisár Karol I., respektíve uhorský kráľ Karol IV. Hoci z jeho ríše zostalo iba torzo, abdikovať odmietol.
„Naplnený trvalou láskou k všetkým mojim národom, nechcem, aby moja osoba bola prekážkou ich rozvoja. Ľud prevzal vládu prostredníctvom svojich zástupcov. Vzdávam sa akejkoľvek účasti na štátnych záležitostiach,“ stálo vo vyhlásení, ktoré pod tlakom okolností podpísal v Schönbrunne.
Výzvam na formálnu abdikáciu čelil aj naďalej, a keďže ich vytrvalo odmietal, musel napokon aj s rodinou Rakúsko opustiť. Útočisko našiel na zámku Wartegg vo Švajčiarsku, kde ho v apríli 1919 navštívila delegácia predstaviteľov štyroch nástupníckych štátov zaniknutého Rakúsko-Uhorska.
Ponúkli mu odstupné 194 miliónov švajčiarskych frankov za skonfiškovaný majetok. Podmienkou bolo, že sa vzdá nárokov na trón, a to nielen pre seba, ale aj svojich potomkov, a nevstúpi 25 rokov na územie žiadnej z krajín bývalej monarchie.
Karol ponuku odmietol. Neprestával totiž ...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.