Chruščov vyvolal kritikou Stalina v ľuďoch nádej na zmeny, vládol však podobnými metódami

Jedenásť dní počúvali nekonečné, nudné a nič nehovoriace prejavy, pri ktorých museli predstierať záujem a poslušne odhlasovať všetko, čo bolo treba. Na sobotu 25. februára 1956, ktorá je posledným dňom rokovania XX. zjazdu Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, tak nejeden z jeho 1 349 delegátov čaká ako na vykúpenie. Ešte posledné referáty a konečne budú môcť ísť domov.

V to ráno nie sú v zasadacej sále žiadni zahraniční hostia, žiadni novinári. Politbyro rozhodlo, že záver rokovania prebehne za zatvorenými dverami, prítomní môžu byť iba sovietski komunisti, nič sa nebude zaznamenávať a nič z toho, čo tu zaznie, sa nebude zverejňovať.

K rečníckemu pultu prichádza prvý tajomník strany Nikita Chruščov.

„Ústredný výbor strany sa po smrti Stalina začal dôsledne venovať otázke neprípustnosti glorifikácie jednej osobnosti a jej pripodobňovaniu akémusi nadčloveku s nadprirodzenými vlastnosťami boha, ktorý akoby všetko vedel, všetko videl, za všetkých myslel, všetko mohol urobiť a bol neomylný. Takáto predstava o človeku, hovorím konkrétne o Stalinovi, sa u nás pestovala dlhé roky,“ vyráža delegátom dych hneď úvodnými slovami.

V nasledujúcich chvíľach budú mať mnohí z nich pocit, že sa im to iba sníva. Nový kremeľský šéf chrlí na Stalinovu adresu jedno obvinenie za druhým, vymenúva chyby a zločiny, ktorých sa počas vlády dopustil, a doslova na ňom nenechá nitku suchú.

Je vôbec možné, že takéto niečo zaznieva verejne? Čo to má vôbec znamenať? A čo bude teraz vlastne nasledovať? V hlavách prítomných sa roja otázky, ktoré si v tejto chvíli ešte stále netrúfnu vysloviť.

Dravý outsider

Tri roky uplynuli od smrti Josifa Stalina, život v Sovietskom zväze sa však za ten čas veľmi nezmenil. Diktátorova gloriola žiarila naplno, mnohí z tých, ktorých zasiahli jeho perzekúcie, boli ešte v žalároch a gulagoch a mnohí z tých, ktorí celé roky poslušne vykonávali jeho príkazy, boli stále pri moci.