Bol to posledný záchvev španielskeho frankizmu. Pri pokuse o prevrat, keď skupina ozbrojencov niekoľko hodín zadržiavala v Madride ako rukojemníkov poslancov parlamentu a členov vlády, padlo napokon niekoľko výstrelov a celá akcia sa zaobišla bez zranení.
Španielsko po smrti diktátora Francisca Franca v novembri 1975 ešte niekoľko rokov hľadalo cestu, akou sa vydať. Kráľ Juan Carlos I. sa síce snažil o liberalizáciu spoločnosti a politické reformy, niektoré prvky frankistického režimu ale zachoval, aby si zabezpečil lojalitu armády a konzervatívcov.
Podarilo sa mu však odstrániť monopol moci vládnuceho Národného hnutia a v roku 1977 sa v krajine po viac než štyroch desaťročiach konali prvé demokratické voľby. V decembri nasledujúceho roka bola potom po referende schválená aj nová ústava. Plebiscit tiež potvrdil legitimitu Juana Carlosa I. na tróne.
Španielsko sa stalo konštitučnou monarchiou a vláda Adolfa Suáreza, ktorá vzišla z volieb, postupne zavádzala demokratické reformy. V časti spoločnosti však frankizmus naďalej prežíval a na prelome 70. a 80. rokov sa tieto tendencie čoraz viac prejavovali. Súviselo to najmä s problémami, ktorým krajina čelila pri prechode z autoritatívneho režimu na demokratický, či už to bola ekonomická kríza, alebo teroristické útoky baskickej organizácie ETA.
Nespokojnosť verejnosti sa podpísala aj pod vzťahy vo vláde a vnútrostranícka kríza vyústila v roku 1981 do pádu Suárezovej vlády. O novom kabinete mal rozhodnúť parlament, počas jeho rokovania sa však ukázalo, že snahy o návrat k predošlým pomerom bujnejú najmä v armáde.
Hlasovanie o dôvere novému premiérovi, ktorým sa mal stať Leopoldo Calvo-Sotelo, a o dôvere jeho vláde, bolo naplánované na 23. februára 1981. Krátko pred pol siedmou podvečer však rokovanie snemovne prerušila skupina asi dvoch stoviek ozbrojencov, ktorí vtrhli do sály. Viedol ich podplukovník Civilnej gardy Antonio Tejero Molina.
S pištoľou v ruke sa postavil za rečnícky pult a prítomných poslancov a členov kabinetu vyzval, aby si ľahli na zem. Potom im oznámil, že moc v krajine preberá vojenská vláda. Nie všetci ho poslúchli. Na aktívny odpor sa postavil napríklad generál Manuel Gutiérrez Mellado, ktorý z pozície svojej vyššej hodnosti vyzval Tejera a jeho mužov, aby zložili zbrane. Tí však neuposlúchli. Nasledovala roztržka, padli dokonca varovné výstrely a ozbrojenci napokon zo sály odviedli šiestich politikov, ktorí sa ich príkazom odmietali podvoliť. Okrem Mellada bol medzi nimi aj Adolfo Suárez, či líder opozície Felipe González (neskorší dlhoročný španielsky premiér). Všetkých potom izolovali v inej časti budovy.
Lenže k prevzatiu moci armádou napokon nedošlo a významnú úlohu pritom zohral najmä kráľ Juan Carlos I. K Tejerovi sa síce pripojili vojenské jednotky vo Valencii, ich veliteľ ale napokon poslúchol výzvu panovníka ako hlavného veliteľa ozbrojených síl a kapituloval.
Juan Carlos I., oblečený v uniforme, totiž vystúpil asi hodinu po polnoci v televízii a vo svojom prejave pokus o prevrat jednoznačne odsúdil. Vyhlásil, že vzbúrenci nemôžu v žiadnom prípade počítať s jeho podporou a že nebude tolerovať nijaké kroky, ktoré by viedli k narušeniu demokratizačného procesu v krajine. Tým bola snaha vojenských veliteľov o prevzatie moci fakticky odsúdená na neúspech.
Pokus o prevrat, ktorý Španieli dodnes označujú termínom 23-F, napokon trval asi 18 hodín a ráno 24. februára boli jeho aktéri zatknutí. Jeden z poslancov, ktorých vtedy ako rukojemníkov držali v parlamente, bol aj Javier Solana, neskorší generálny tajomník NATO. V rámci jednej zo spomienok na udalosti z februára 1981 uviedol, že už keď videl nadránom čítať Tejera mimoriadne vydanie novín, bolo mu jasné, že je po všetkom.
Rebeli boli odsúdení na dlhoročné tresty, Antonio Tejero Molina dostal napríklad za velezradu a vzburu 30 rokov. Svoj čin vraj nikdy neoľutoval a odmietol aj kráľa požiadať o milosť (väčšina účastníkov prevratu sa panovníkovho pardonu v nasledujúcich rokoch dočkala). Koncom roka 1996 ho ale napokon podmienečne prepustili, pričom časť trestu mu odpustili za prácu vo väzení a za darovanie krvi. Tejero žije dodnes ústraní v Madride, má 88 rokov a v januári 2018 sa napríklad objavil na pohrebe dcéry generála Franca.
Zaujímavý pohľad na to, čo sa v noci z 23. na 24. februára 1981 dialo v španielskom parlamente, priniesol najnovšie denník El País. Podľa informácií, ktoré zverejnil, zobrali vtedy ozbrojenci útokom nielen rokovaciu sálu snemovne, ale aj parlamentný bar.
Počas noci vypili asi 200 fliaš alkoholu, vrátane 22 fliaš whisky, 19 fliaš šampanského, 18 fliaš ginu a niekoľko ďalších fliaš rumu, vodky a francúzskeho koňaku. „Padlo“ tiež niekoľko desiatok litrov vína, 16 prepraviek piva, rovnaký počet debničiek Coca-Coly, 60 litrov džúsu a litre minerálky.
Vyplýva to z účtu, ktorý dala po útoku dohromady správa parlamentu. Spolu s jedlom a tabakom sa faktúra vyšplhala v prepočte na dnešné ceny na približne 7 500 eur. Zadržiavaným poslancom ponúkli vraj ozbrojenci niečo malé na jedenie až ráno, tí to však (až na jedného) odmietli.